Vily a víly Tomáša Berku

 

Keď sa narodil, víly k nemu boli štedré. Nadelili mu tvorivého talentu na rozdávanie a on ho nepremrhal. Za sedemdesiat rokov života nám ponúkol mnoho skvelých artefaktov – ako prejav svojich skvostných výtvarných, hudobných i literárnych vlôh. V posledných rokoch sa prejavoval najmä spisovateľsky, keď pre čitateľov okrem iných titulov pripravil (v spolupráci s J. M. Bahnom) knihy Vily nad Bratislavou (2013) a Vily nad hradom (2016). A tento rok na jeseň sa môžeme tešiť na ďalšie dve publikácie Tomáša Berku zo série „Vily“: Vily okolo Horského parku a Vily na Slavíne.

 

 

ARCHITEKTÚRA

 

Narodil ste sa v Bratislave a sedem desaťročí vnímate jej metamorfózy. Čo sa v hlavnom meste zmenilo k lepšiemu? A čo k horšiemu?

Bratislava sa zmenila doslova na nepoznanie. Najviac ma teší, že už nie je ošarpaná a že nezapácha a že sa to týka aj jej vilovej štvrte. Porovnateľnú radosť však mám i z toho, že v Bratislave vznikajú moderné výškové budovy – po starom „mrakodrapy“. K metropole štátu a multietnickému mestu, akým Bratislava bola už pred stáročiami, mi príde vznik downtownu  náležitý. Je zároveň dobré, že sa ich výstavba koncentruje najmä v okolí Eurovey, ktorá priniesla Bratislave slušnú architektúru a dôstojné nábrežie.

Za čistý nezmysel považujem zatváracie hodiny podnikov v centre o desiatej večer – sedieť potichu a smädný na lavičke sa dá ráno, nie v noci po koncerte či divadelnom predstavení. Čomu však nerozumiem ešte výraznejšie, to je natieranie kamenných gotických pamiatok béžovou fasádnou farbou. Pred rokom som si zopakoval cestu naprieč celým južným Francúzskom a nič podobné tam nepáchajú. Veď pieskovec sa čistí – nie vylepšuje náterom. Takto dopadli Klarisky aj interiér sv. Alžbety v Košiciach. Zahraniční filmári len ticho žasnú.

 

Čo by ste dnes v Bratislave zmenili a čo by ste jej dopriali? A vôbec, čo by ste dopriali celému Slovensku?

V prvom rade by som vyhodil hlavný dopravný ťah z nábrežia. Bratislava dopláca na absenciu metra a obávam sa, že ani ďalšia generácia sa ho nedočká. Samozrejme, že na prechádzky starým mestom či okolia hradu ho netreba. Ale v pracovnej sfére je už dnes nevyhnutnosťou. Novému obyvateľstvu metropoly by som doprial, aby sa pokúsilo trochu na sebe popracovať, skultivovať sa a zvyknúť si konzumovať nielen luxusný tovar, ale aj kultúru. Ulice sú plné nakupujúcich a divadlá a galérie sú poloprázdne.

A celému Slovensku by som chcel iba pripomenúť, že naozaj leží v strede Európy. Mali by sme si vybrať slamu z uší a naučiť sa prijímať nové myšlienky a kultúrne podnety z iných kultúr. Nielen usilovne míňať eurofondy a pritom nenávidieť všetko, čo sme doteraz nevideli.

 

 

Mimochodom, aký zastávate názor ohľadom riešenia / optimalizovania takých bratislavských mestotvorných prvkov ako hotel Kyjev, SNG či Most SNP a jeho vyústenie do Staromestskej ulice?

S tým mám trochu problém. Nemám nič proti Matušíkovi ani Dědečkovi a už vôbec nič proti projektantom mosta. Boli a sú to napospol dobrí a vzdelaní architekti. Ale ako rodený Bratislavčan som bol od detstva zvyknutý na staré – i keď mimoriadne zanedbané – uličky a zákutia Vydrice, Židovne či Zuckermandlu. Také niečo z človeka nevymažete. Dýchali históriou a mystikou a strávil som v nich takmer každú voľnú chvíľu a často som ich kreslil. Je evidentné, že červení papaláši bez kultúrnej výchovy a bez vzťahu k mestu a jeho histórii dali prednosť buldozérom. Len sa trochu čudujem, že vzdelaní architekti ich nedokázali poslať do čerta alebo aspoň usmerniť. Nadstavba galérie by mohla byť po rekonštrukcii Martinom Kusým prijateľnejšia. Aj na Mladú gardu sme si zvykli, dokonca aj na paneláky. Most SNP či Svetkova budova rozhlasu na Škovránčej sú dokonca unikátne stavby a rozhodne sa za ne nemusíme hanbiť. V princípe by som však bežné stavby z obdobia nerozumu – akou je aj hotel Kyjev – nekonzervoval či neoptimalizoval. Dávam prednosť súčasnej modernej architektúre a urbanizmu námestí.

 

 

HUDBA

 

Meno Tomáš Berka asociuje mnoho rozmerov / vrstiev: divadlo, scénografia, film, plagát, architektúra… Mne však pri jeho vyslovení ako prvá asociácia zarezonuje hudba. V roku 1973 ste založili zostavu Fermáta a v polovici 70. rokov ponúkli náročnejším poslucháčom výrazne iný žáner ako v tej dobe veľmi populárne optimistické „disco“, ktoré valcovalo hudobný vkus a ovládlo rádiá. Ešte i dnes si kladiem otázku, aký argument zavážil u zodpovedných „súdruhov“, že produkcia, ktorá neznela prvoplánovo optimisticky, mohla dostať zelenú?

Zohralo tu rolu viacero aspektov a náhod. Vo svete nastala doba fúzií. Do rockovej podoby sa upravovala klasika, jazzmani sa pohrávali s rockom, ktorému tak trochu závideli jeho nesmiernu popularitu a vznikol pojem „jazz rock“. Emerson, Lake & Palmer sa predvádzali s art rockom a do toho prišli Pink Floyd a Jan Hammer s Laughlinom. To všetko bolo na míle vzdialené od pôvodného očarenia „zbeatovanými“ pesničkami. V Prahe sa zviditeľnil Kratochvíl s Jazz Q, v Brne Progress organisation a na Slovensku bolo len Collegium Musicum okolo Mariána Vargu, ktorý sa spočiatku orientoval na classic rock typu kapely Nice. Ale Collegium výrazne posunulo pohľad na tzv. populárnu hudbu. Aj papaláši, ktorí si rock bežne a radi zamieňali s repertoárom barových kapiel, vybadali, že vypredať štadión či športovú halu dokáže aj náročnejšia muzika než estráda a poslovenčené zahraničné hity. V začiatku 70. rokov na Slovensku vzniklo doslova vákuum v segmente čisto koncertných kapiel. A tak keď sme s Griglákom po roku príprav došli na prehrávky Slovkoncertu s kombináciou úprav klasiky a vlastných inštrumentálnych kompozícií, komisia zostala trochu zaskočená, lebo nič podobné dovtedy nepočula. Radšej nás pre istotu zaradila do koncertnej ponuky napriek tomu, že sme sa podobali na partičku okolo Charlesa Mansona. Paradoxne nám pomohlo, že našu muziku nevedeli zaškatuľkovať a dali jej zelenú aj bez ideologickej nálepky. A podobne sme dopadli v Opuse, kde po prvej skúšobnej platni pochopili, že táto muzika má aj komerčný potenciál. Sedem albumov Fermáty sa veľmi slušne predávalo (albumu Huascaran sa predalo vyše stopäťdesiat tisíc kusov) a Slovart jeden z našich albumov dokonca predal do „západného“ Nemecka. Fermáta tak počas dvanástich rokov existencie vypredávala štadióny a odohrala viac než tisíc koncertov doma i v zahraničí. To sa už dnes s nespievanou muzikou nedá zopakovať.

 

Pri žánrovom „škatuľkovaní“ Fermátu mnohí označujú ako jazz-rockovú kapelu. Osobne by som sa však priklonil skôr ku kategórii art rock / prog rock. Pravdupovediac, prelomový album Huascaran, mi znie rovnako monumentálne až psychedelicky ako floydovský album Ummagumma. Cítite sa viac „jazz“, alebo „art“?

Jazz rock som do nášho tandemu s Griglákom priniesol ešte z mojej predošlej koncertnej kapely Ex We Five. Upravoval a skladal som pomerne rozsiahle inštrumentálne kompozície s výrazným jazzovým nádychom a s dychmi a Griglák pôvodne chcel, že ich preberie aj Fermáta. Ale Feri bol z trochu iného cesta, bol veľmi silný v melódii a v sólach bol výrazne rockovo orientovaný. A tak sme sa dohodli, že jazz necháme jazzmanom a sústredíme sa na celkom nové kompozície – spočiatku skôr v polohe progresívneho rocku. On dodával nenapodobiteľné harmónie a melodické témy a ja skôr basové linky a rytmické členenie. Billy Cobham so Stanleym Clarkom ma uistili, že aj zložité rytmické pasáže, ak sa zahrajú zľahka a s istotou, dokážu diváka dostať zo stoličky. A keď sa k tomu podarila silná melodická téma, bolo vymaľované. Huascaran bol jediným monolitickým albumom a na koncertoch si od publika vyžadoval dovtedy nevídané sústredenie. Scenáre ďalších albumov som tematicky zameral na konkrétne historické udalosti, aby ľahšie prešli v Opuse, ale aj nám dvom s Griglákom sa lepšie komponovalo na konkrétnu tému. Boli sme tak trochu vyškolení na scénických muzikách, ktorých sme popri albumoch skomponovali a nahrali niekoľko desiatok. Tie sa spravidla niesli v art rockovom duchu.

 

Ak na celý 39-minútový Huascaran nemám práve čas, prehrám si aspoň mne najobľúbenejšiu pasáž, ktorá začína nástupom violončela v časti Huascaran I., ba výnimočne v nej zaznievajú aj vokály. Ktorú časť z tohto hudobného opusu ste si najviac obľúbili vy?

Tá pasáž s violončelom bolo „glanznumero“ od začiatku a po energických rytmických pasážach prinášala divákovi doslova úľavu. Ja osobne som radšej hral tie dynamickejšie pasáže a doslova som sa vyžíval v krkolomnej prstokladovej ekvilibristike – najradšej unisono s gitarou. Maďarské kapely ako Lokomotiv GT, Omega či Skorpió, s ktorými sme často koncertovali po Maďarsku, nechápali, kde sa také niečo na Slovensku vzalo. Netušili, že niekoľko hodín denne cvičíme a že sme nesmierne talentovaní.

 

 

Milan Brčák

foto Peter Žákovič, archív Tomáša Berku

 

Celý rozhovor si prečítate v INTERIER-EXTERIER september-október (2018)