Victor Horta – Hviezdny architekt bruselskej secesie

 

Brusel, metropolu Belgicka, zvyknú nazývať aj „hlavné mesto secesie“ (Art Nouveau po francúzsky) a prví secesní dizajnéri tu vytvárali architektúru, nábytok, sklo, koberce a ďalšie dekorácie v duchu tohto štýlu. K najdôležitejším zakladateľom hnutia Art Nouveau patril belgický architekt Victor Horta.

 

Pri prechádzke bruselskými ulicami možno objavovať mnohé architektonické skvosty z prelomu 19. a 20. storočia. A to aj napriek faktu, že viaceré budovy boli zbúrané v rámci tzv. bruselizácie v 60. a 70. rokoch minulého storočia počas prudkého rozmachu mesta, keď sa búrali objekty bez ohľadu na ich architektonickú či historickú hodnotu. V Bruseli stálo vyše tisíc secesných domov, no po nešetrnej chaotickej výstavbe ich ostala len polovica.

 

Na začiatku kariéry

Victor Horta sa narodil 6. januára 1861 v Gente v rodine obuvníckeho majstra. Vo svojich pamätiach spomínal, že si jeho otec veľmi vážil remeselnú prácu, dokonca ju považoval za vysokú formu umenia. Mladého Hortu zaujímala hudba, začal ju študovať na Kráľovskom konzervatóriu v rodnom meste a hoci ho pre zlé správanie vylúčili, neskôr tu po ňom pomenovali aulu. V štúdiu pokračoval na Kráľovskej akadémii výtvarných umení, kde sa venoval kresbe, práci s textilom a architektúre (tá ho po prvýkrát zaujala ako 12-ročného, keď strýkovi pomáhal na stavbe). V sedemnástich sa rozhodol odísť do Paríža, kde si našiel prácu u architekta a dizajnéra Julesa Debuyssona. V tomto období sa inšpiroval rôznymi modernými smermi výtvarného umenia – impresionizmus a pointilizmus – no zároveň sa tiež vzdelával v obore práce s oceľou a priemyselným sklom. Po otcovej smrti v roku 1880 sa vrátil do Belgicka a pokračoval v štúdiu na bruselskej Kráľovskej akadémii výtvarných umení. Keďže už na škole bol jeho talent neprehliadnuteľný, dostal ponuku pracovať ako asistent u profesora Alphonsa Balata, dvorného architekta belgického kráľa Leopolda II. Spoločne vypracovali projekt pre kráľovské skleníky v Laekene, kde Horta po prvýkrát využil svoje znalosti z použitia ocele a skla. V roku 1884 vyhral Godecharleho cenu za architektúru (Gilles-Lambert Godecharle bol belgický neoklasicistický sochár) za návrh novej budovy pre belgický parlament. Po ukončení štúdia mu udelili Veľkú cenu za architektúru a v nasledujúcom roku už realizoval svoju prvú stavbu – dom Geenens v Gente, ešte v tradičnom štýle. V roku 1885 sa rozhodol osamostatniť, chcel sa venovať vlastnej architektonickej tvorbe, hľadaniu vlastného myslenia a originality. Politické názory ho viedli k tomu, že spočiatku odmietal prácu pre bohatú súkromnú klientelu, viac sa venoval verejným zákazkám, vrátane návrhov rôznych monumentov a hrobiek.

 

Nástup secesie

Hortova hviezdna kariéra začala v roku 1893, keď ho poverili naprojektovaním dvoch domov – pre profesora geometrie na Bruselskej univerzite Emila Tassela a pre priateľa, významného právnika Eugena Autriquea, ktorý ho uviedol do sofistikovaných kruhov, kde našiel veľa svojich budúcich klientov. Autrique požiadal Hortu, aby preň navrhol dom bez akéhokoľvek luxusu a extravagancie. Pôdorys a priestorová kompozícia ostali ešte dosť tradičné. Na úzkom stavebnom pozemku pokračujúcom do hĺbky boli izby usporiadané podľa schémy, používanej vo väčšine belgických mestských domov. Na široký portikus nadväzuje úzka predsieň s mozaikovou podlahou, so schodiskom a chodbou vedúcou do malej zadnej záhrady. V trojizbovom apartmáne mali okná len prvá a posledná izba, takže v strednej miestnosti, ktorá slúžila ako jedáleň, bolo pomerne šero. Nová vízia domu Autrique (Haachtsesteenweg 266) sa však prejavila na jeho fasáde s asymetrickou kompozíciou. Mladý architekt bol taký nadšený prácou na tejto stavbe pre priateľa z bruselskej slobodomurárskej lóže, že na fasáde použil biely vápenec – kameň, ktorý podľa neho používali tí najväčší majstri pri najväčších stavbách. Jeho použitím však prekročil plánované náklady, a tak sa rozhodol vzdať svojho honorára. Vápenec skombinoval s pásmi červeného štuku, čím dosiahol elegantný farebný kontrast. Krásu fasády dotvárajú vysoké okná, štíhle liatinové stĺpy a falošná lodžia na druhom poschodí s dreveným stĺpom. Na vetracích mriežkach a pivničných oknách použil dekoratívne prvky pripomínajúce slobodomurársky znak s trojuholníkom a kružidlom. Náznaky secesie možno vidieť na mozaikovej podlahe, schodisku s hladkými líniami, osvetlenom japonskými vitrážami, pričom na fasáde upúta sgrafito s motívom arabesky. Dom Autrique je v súčasnosti otvorený pre verejnosť ako múzeum. Návštevník sa tu oboznámi s prvými Hortovými architektonickými návrhmi a ponorí sa do atmosféry honosnej rezidencie 19. storočia, ktorú pre múzeum navrhli dizajnéri Francoise Schuiten a Benoit Peeters.

 

Prvá secesná stavba

Dom Autrique ešte nebol dokončený, keď sa Emile Tassel rozhodol poveriť Hortu stavbou svojho domu a opäť ho čakali sťažené podmienky: úzky rozmer (šírka 7,5 m) a hĺbka pozemku, ale aj výška, ktorú mal dom Tassel dosiahnuť. Hlavný prvok fasády predstavuje oblúkové okno, ktoré dokazuje majstrovstvo mladého architekta. Kov tu hrá ešte väčšiu konštruktívnu úlohu, čo umožnilo navrhnúť arkier bez murovaných stĺpikov a úplne otvoriť strednú časť fasády, ktorá pritom ale ladí so susednými budovami. V dome postavenom okolo centrálneho schodiska zaujme aj interiér s otvoreným pôdorysom a inovatívnym využitím železných stĺpov, okien a svetlíkov. Presklená strecha funguje ako svetelná šachta, ktorá do stredu domu prináša prirodzené svetlo. Dekoratívne prvky v interiéri inšpirovala príroda – výhonky viniča a iných popínavých rastlín. Ako povedal Horta, „stačilo odhodiť kvety a ponechať len stonky“. Tieto zvlnené línie dokonale súladia s vnútornými priestormi, pričom sa vinú od podlahy až po strop, opakujú sa v kovaní zábradlia pozdĺž schodiska, sú namaľované na stenách, ba dokonca „objímajú“ aj nábytok. Horta im dal nebývalú vitalitu, charakteristickú pre rastliny, ktoré sa naťahujú za svetlom. Niektorí odborníci tieto abstraktné línie prirovnávajú ku „šľahnutiu bičom“. V maľovanom dekore aj vo vitráži sa objavuje prvok, evokujúci podzemnú časť (koreň alebo cibuľku), vyživujúcu rastlinu a následne stonky a listy, ktoré sa z nej vyvíjajú. Tento návrat k prírode a nápadná kresba vychádzajú z inšpirácie japonským umením, ktoré hlboko ovplyvnilo západné umenie v druhej polovici 19. storočia. Horta v tomto projekte využil aj maximum svojich schopností interiérového dizajnéra a navrhol každý detail: kľučky na dverách, drevené predmety, panely, okná z farebného skla, mozaikové podlahy i nábytok. Dom Tassel (Rue Janson 6) sa všeobecne považuje za prvú stavbu Art Nouveau v Európe, ktorá predstavuje tento umelecký smer. V tomto období sa Horta začal spoločensky aktivizovať, stal sa členom viacerých spolkov a tajných bratstiev, čo mu zabezpečilo prísun novej klientely. Jeho sláva začala narastať, okrem navrhovania súkromných rezidencií ho prizývali aj ku kompletizácii mnohých dôležitých budov v Bruseli.

 

 

Ingrid Žalneva > foto Ingrid Žalneva, archív

 

Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER 2022