V smaragdovom prítmí parku Trianon na Avenida Paulista si v odpoludňajšej páľave v rovnošate okolitého lístia gigantický pavúk „Sá“ snuje svoju ešte gigantickejšiu sieť farby rannej rosy. Priehľadná smrtonosná pasca chvejúca sa v povetrí nedáva nič netušiacemu kolibríkovi najmenšiu šancu uniknúť z dômyselného labyrintu. Nesmierne mesto. Ohromnými chápadlami obchvacuje všetko živé a stráca sa až kdesi za horizontom. Nechce počuť jeho tichý výkrik o pomoc. Niet úniku…
Pred päťsto rokmi sa dvaja jezuitskí mnísi predierali neschodným pralesom v pohorí Serra do Mar a po 50-kilometrovej ceste do vnútrozemia sa po mnohých útrapách 25. januára 1554 dostali do indiánskej osady Piratininga. Tento deň je v kalendári zasvätený Svätému Pavlovi, preto prieskumníci novo objavené územie pomenovali jeho menom. Zakrátko sa začalo zaľudňovať portugalskými dobrodruhmi túžiacimi po zlate a bohatstve – živili sa pestovaním cukrovej trstiny a bez problémov vstupovali do pokrvného príbuzenstva s indiánskymi rodinami. Miešanci, ktorí sa zrodili z tohto spojenia, mali v krvi pozostatok ducha portugalských conquistadorov (dobyvateľov) aj indiánsku húževnatosť a ich neskrotnú lásku k voľnému životu. Boli to tzv. Bandeiranti, dravá, zocelená a cieľavedomá časť obyvateľstva pripravená na všetko z úmyslom dosiahnuť svoje ciele za každú cenu. Pri svojich výpravách do hlbokého vnútrozemia nielenže neustále rozširovali brazílske hranice a vpichovali svoje vlajky (bandeiras – akísi vlajkonosiči – odtiaľ pochádza názov Bandeiranti) do panenskej pôdy, aby takto označené územie mohli čo najskôr nechať zaregistrovať. Ale aj vypaľovali a plienili indiánske dediny, prečesávali každú piaď zeme a hľadali zlato a diamanty. Stali sa zárodkom nového moderného brazílskeho národa, do ktorého sa zaraďujú aj tzv. Paulistas, obyvatelia Sao Paula, druhého najväčšieho mesta na svete, v ktorom sa odohráva príbeh jednej množiny ľudstva v počte dvadsaťtri miliónov obyvateľov.
More mrakodrapov
Podchody, nadchody, mimoúrovňové križovatky či avenidy veľké ako svet. Iskrivé more mrakodrapov štverajúcich sa až k nebeskej „hladine“, milionárske rezidencie utopené v bujnej zeleni záhrad, mondénne obchodné centrá, galérie, múzeá a nespočetné reštaurácie od výmyslu sveta. „Odvrátenú stranu Mesiaca“ tvoria bedárske štvrte, favelas, búdy bez elektriny a kanalizácie, poskladané z vlnitého plechu, kartónu a lepenky. Tisíce tovární, no popritom až ukážkovo fungujúca mestská premávka, ktorá sa dá porovnať len s tou tokijskou s jej unikátnou dopravnou infraštruktúrou, fungujúcou na plné obrátky 24 hodín denne s presnosťou švajčiarskych hodiniek. To všetko prekrýva špina, prach, dusno a smog. A opäť podchody, nadchody, rozbité staveniská, kam až oko dovidí – betón, betón, betón. Jednoducho, niet úniku. To je Sao Paulo, gigantický moloch na pokraji sebazničenia.
Avenida Paulista
Avenida Paulista pomyselnou čiarou dlhou 2,7 km rozdeľuje ôsmimi dopravnými prúdmi Sao Paulo na tzv. chudobnú severnú a bohatú južnú časť. Je jednou z hlavných (hoci nie najdôležitejších) dopravných a obchodných tepien mesta. Svetlo sveta uzrela 8. 12. 1891, keď ju na pokyn významného brazílskeho inžiniera s uruguajskými koreňmi Joaquima Eugénia de Limu ako spojnicu medzi riekou Tiete a štvrťou Pinheiros do tejto lokality umiestnil projektant Tarquinio Antonio Tarant, ktorý ani v najmenšom netušil, že počiatkom 21. storočia sa po jeho triede denne preženie jeden a pól milióna obyvateľov. Veže zo skla, mramoru a hliníka, lemujúce triedu po oboch stranách, to sú banky, nadnárodné spoločnosti, obchodné centrum, ktoré akoby spadlo z Marsu i rôzne korporácie… Medzi najdôležitejšie z nich patrí brazílska cukrovarnícka korporácia Copersucar. Presklený štvorec zo zaoblenými hranami, pripomínajúci gigantickú cukrovú kocku, zaujme nielen osobitým tvarom, ale taktiež faktom, že z jeho najdôležitejšej stoličky osud mega koncernu drží pevne a spoľahlivo v rukách predseda predstavenstva – Emerson Fitipaldi, niekdajší dvojnásobný majster sveta Formuly 1 z prvej polovice 70. rokov minulého storočia, ktorý svojho času na svetových autodrómoch bojoval v kokpite firemného monopostu za česť farieb korporácie. Keď si na sklonku športovej kariéry populárny „Fiti“ s vycibreným inštinktom automobilového pretekára uvedomil, že jeho hviezdna kariéra končí, rozhodol sa presedlať. A presedlal vskutku dobre. Z najrýchlejších monopostov na váhy so sladkým bielym práškom, ktorých dno sa trbliece zlatom rovnako ako honor šampióna F1.
Živá koláž
Avenida sa víkend čo víkend mení na pešiu zónu, na ktorej sa organizujú happeningy, blšie trhy a hody. V tieto chvíle sa mení na prepestrú živú koláž, predstavujúcu ducha mesta v pohybe. Chuťové kanáliky večne uponáhľaných „Paulistas“ od skorého rána až do nočných hodín prenasledujú nespočetné talianske, libanonské, turecké, japonské, čínske či kórejské reštaurácie a taverny vo vedľajších uličkách. V jednej takej vedľajšej uličke, nesúcej meno Oscara Freirea, si dali stretávku svetoví módni návrhári od Armaniho až po Ralpha Laurena. Hoci noc čo noc sa Avenida Paulista mení na centrum študentského diania, hlučne oznamujúceho svetu svoju prítomnosť na diskotékach či pri pive, za bieleho dňa sa stáva tou „najkonzervatívnejšou triedou na našej planéte“. Jej hlavným lákadlom je múzeum umenia MASP (Museu de Arte de Sao Paulo). V jedinečných priestoroch červeného betónovo-skleného kvádra z roku 1968 od Liny Bo Bardi (talianska architektka roky žijúca v Brazílii) nájdete stále expozície Tiziana, Portinariho, Di Cavalcantiho, Rodina, Renoira, van Gogha, ba i skice od Leonarda. A kto by sa chcel v pokoji pokochať luxusom a veľkoleposťou triedy ovenčenej množstvom mrakodrapov, nech neváha vystúpiť na najvyššie poschodie mrakodrapu SESC, odkiaľ sa ponúka nádherný výhľad
Stanislav Zachar
foto Stanislav Zachar
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER november-december 2019