Súmrak ma zachytil na kamenných dlaždiciach historickej štvrte Pelourinho, ktorú obyvatelia mesta nenazvú inak než „Najkrajšie miesto“. Je práve 24. jún a začína prvá z reťaze štvordňových veľkých náboženských osláv venovaných patrónovi mesta, známemu ako „Sao Joao da Bahia“ (Svätý Jozef z Bahie).
Prepestré romantické námestie sa s príchodom tmy zapĺňa do posledného miesta. Všade navôkol počuť krik, stupňuje sa i vrava davu z priľahlých ulíc. Ani krok dopredu, dozadu, doľava či doprava nie je možný. Telo na tele, všetko sa zmieta nekontrolovateľnými vibráciami vášnivého davu. Pod príkrovom oblohy temnej ako smola sa vzduchom šíria tie najúžasnejšie vône bahijských kulinárskych špecialít, pečených či smažených v horúcom oleji. A k tomu neodmysliteľný bukét bohato rozlievanej božskej caipirinhe, tradičnej pálenky z cukrovej trstiny, sladenej hnedým cukrom, doplnenej množstvom ľadu a kúskom čerstvej limetky. Na plochu pódia zaplaveného modrým svetlom reflektorov vystúpi domáca rocková kapela a spustí celým národom milovanú Lambadu. V tom momente námestie doslova exploduje, masa sa zmieta v živelnom rytme samby, ktorá strháva so sebou všetko živé, ba i neživé. Ušné bubienky ide roztrhnúť. Všetci sa pochytajú za ruky, výskajú a tancujú. Z ampliónu buráca hlas „Que víva Sao Joao da Bahia“ a bez prestania ohlasuje, že sviatok sviatkov práve začal. Obyvatelia jedného z najväčších štátov Brazílskej federácie sú na nohách.
Moje srdce bije juhoamerickým tempom. Milujem celú Južnú Ameriku, netajím sa tým a prečo aj? Ľudia sú veľmi priateľskí. Bavíme sa spolu, smejeme a objímame. Farby na námestí náhle začínajú naberať podivuhodné kontúry. Ktosi z okolostojacich mi podá čmudiaci nedopalok. Dvakrát si zhlboka potiahnem a vidím, že ľadový Južný kríž, ktorý žiari vysoko na nebesiach, sa mi smeje do očí. Nuž teda, nech žije Svätý Jozef z Bahie!
Strategický prístav
Salvador da Bahia, metropola federatívneho štátu Bahia, sa rozprestiera na severovýchodnom pobreží. V tomto treťom najväčšom meste Brazílie žije štyri a pol milióna obyvateľov, medzi ktorými okrem Brazílčanov majú zastúpenie predovšetkým Afroameričania, Portugalci, Nemci, Holanďania, ale i Číňania. Záliv, pri ktorom sa mesto nachádza, objavil v roku 1501 moreplavec Amerigo Vespucci počas jednej zo svojich výprav okolo brazílskeho pobrežia. O osemnásť rokov neskôr (29. marca 1519) portugalský conquistador Thomé de Souza na jeho brehoch založil mesto Salvador a stal sa jeho prvým generálnym guvernérom. O ďalších štyridsať rokov ho Portugalci ustanovili za koloniálne administratívne centrum Brazílie, pričom v období conquisty počas pacifikovania a vyvražďovania tamojších indiánskych kmeňov z neho portugalská koruna spravila hlavné mesto svojich zahraničných výbojov. Salvador sa postupne stával obchodnou bránou medzi západom a východom, čo pre Portugalsko znamenalo voľný prienik na čínske, indické a napokon i východoázijské trhy. Prístav uprostred brazílskeho pobrežia v časoch intenzívneho obchodovania mohol zo svojho domovského zálivu kontrolovať veľkú časť vôd južnej pologule. V tom čase začali do Brazílie prenikať aj rôzne cirkevné spoločenstvá – jezuiti, benediktíni, karmelitáni, františkáni… v meste budovali kláštory a chrámy a postupne osídľovali vznikajúci „Nový svet“.
Domy farby dúhy
Keď v 17. storočí mesto dvíhala na nohy prosperujúca cukrová ekonomika, začali sa tu stavať veľké paláce a mestské domy. Kvôli nedostatku pracovnej sily na rozrastajúcich sa cukrových plantážach i z dôvodu nepoužiteľnosti zbytkov indiánskeho obyvateľstva siahli portugalskí kolonizátori po „rezervách“ zo svojich afrických kolónií a do mesta násilne dopravili štyri milióny otrokov, aby pracovali na plantážach a v ženských domoch. Pod ťarchou otroctva sa postupne museli asimilovať a časom vytvorili základ novo sa tvoriaceho obyvateľstva Bahie.
V roku 1823 počas vojny za nezávislosť bola v Salvadore porazená portugalská vojenská posádka, a to prvýkrát podlomilo portugalskú koloniálnu dominanciu v tomto kúte sveta. Výsledky víťazstva nedali na seba dlho čakať a mesto sa čoskoro mohlo prezentovať monumentálnymi stavbami. Jeho historické centrum, preplnené domcami farieb dúhy, možno dnes považovať za dedičstvom štyroch miliónov afrických otrokov, ktorí tu žili a pracovali v neľahkých podmienkach a svojou krvou mu navždy vštepili neopakovateľný, originálny ráz. Nie nadarmo sa zvykne vravieť, že Salvador je najväčším africkým mestom mimo africký kontinent…
Duchovný kolorit mesta dotvára množstvo povestí, ktoré našli výživné podhubie predovšetkým v nespočetných favelách či v starom historickom centre. Ak vyhľadávate „macumbu“, zlovoľnú čiernu mágiu, musíte navštíviť práve Salvador. A skutočne, mesto (ako druhé v Brazílii po Riu) ponúka aj túto „bu bu bu lahôdku“, a to v naturálne najdivokejších farbách. Treba sa však za ňou vybrať až do bedárskych faviel, kam si ju pred stáročiami priniesli africkí otroci a prežíva tam dodnes. Návšteva týchto podujatí, ktoré konajú poväčšine v neskorých nočných hodinách, však nie je dvakrát bezpečná. Samotné mesto sa nemôže príliš chváliť bezpečnosťou, a tak živé sledovanie praktizovania magickej macumby sa neodporúča ani dobrodružným turistickým povahám. Mimochodom, medzi najpopulárnejšie z povestí patrí tá o „zlatej guľke“ a nesmiernej láske medzi krásnou Júliou a žiarlivým Fernandom. Zlatá guľka napokon zoberie Júlii život… ktovie, možno doteraz poletuje ulicami historického centra a hľadá novú nič netušiacu obeť.
Najkrajšie miesto
Salvador da Bahia sa skladá z Horného a Dolného mesta. Horné mesto a jeho historické centrum bolo založené v roku 1549 a slúžilo ako hlavný stan portugalskej koloniálnej ríše. Predstavuje bohaté brazílske kultúrne dedičstvo s jeho 450-ročnou históriou, ktoré sa tu prezentuje bezpočtom umeleckých diel a množstvom pôvabných kostolov, kláštorov či múzeí. Najobľúbenejším a najexponovanejším bodom prvého hlavného mesta Brazílie, na ktorý domáci obyvatelia nedajú dopustiť a zahraničných návštevníkov priťahuje ako magnet, je námestie Pelourinho, známe ako „Najkrajšie miesto“. Ani čoby z Andersenovej rozprávky, dláždené mačacími hlavami, dvíha sa do prudkého kopca, po oboch stranách vyšnurované malebnými budovami pastelových farieb, ktoré tu prví portugalskí osadníci budovali spolu s indiánskymi nádenníkmi. Najvýraznejšiu stopu pri výstavbe námestia, jeho priľahlého okolia a mnohých častí Starého mesta tu po sebe zanechali africkí otroci. Doslova mu vdýchli dušu. Portugalskí páni sa im odvďačili tak, že vo vrchnej časti námestia vybudovali pranier, kde ich pre svoju zábavu mučili, mrzačili či vraždili. Aj preto sa traduje, že Salvador svoju krásu získal v kúpeli krvi čiernych otrokov.
Na úpätí kopca, priam na začiatku námestia sa nachádza kostol Nossa Senhora do Rosário dos Pretos, modrý ako nebo samo. Predstavuje jednu z ukážkových stavieb portugalského baroka, ktorej interiér na mnohých miestach okrem potemnených fresiek zdobí rad belasých kachličiek s mozaikou klaňania Troch kráľov. Na samom vrchole námestia, tam, kde sa kedysi nachádzal neslávny pranier, dnes stojí múzeum Casa de Jorge Amado, prezentujúce knižnú tvorbu, fotografie, eseje a maľby svetoznámeho brazílskeho literáta a humanistu, ktorý pre svoje ľavicové názory musel emigrovať (v rokoch 1950 – 1952 žil v Československu, v Prahe sa narodila i jeho dcéra Paloma).
Stanislav Zachar › foto Stanislav Zachar
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER máj-jún 2020