Prechádzka mestom dvoch Olympiád

 

Keď sa rozhodovalo, kde bude zimná olympiáda 2022, bol som práve na jednej zo svojich ciest v Číne. Po známych pamiatkach chodili skupiny dobrovoľníkov s plagátmi podporujúcimi kandidatúru Pekingu a zbierali fotografie s turistami v rámci podpornej kampane na sociálnych sieťach. Pýtal som sa svojho čínskeho kamaráta „Prečo kandiduje Peking“? Veď v meste sneží málokedy a v krajine takej veľkej ako Čína sa isto nájdu oveľa vhodnejšie mestá pre tento typ podujatia. Napríklad Harbin, kde každý rok prebieha najväčší festival ľadových palácov na svete? Pozeral na mňa nechápavo a odpovedal jednoducho: „Ale Peking je hlavné mesto“. Protestoval som: „Má však málo snehu!“ Keď kamarát znova zopakoval: „Ale je to hlavné mesto,“ pochopil som, že ide o prestíž. Peking je hlavné mesto a reklama na Čínu – preto sa muselo stať prvým mestom v histórii, ktoré hostilo letnú aj zimnú Olympiádu. Čo si má ale návštevník predstaviť pod nálepkou „hlavné mesto“?

 

Systematicky budované, centrálne plánované

Peking je hlavným mestom najľudnatejšej krajiny planéty a zároveň tretieho najrozľahlejšieho štátu. Preto svojimi rozmermi musí zodpovedať týmto parametrom. A vskutku je obrovský – rozlohou je veľký ako tretina Slovenska a počtom obyvateľov štvornásobný. Oficiálne tu žije 20 miliónov obyvateľov, ale miestni tvrdia, že aj s ľuďmi prichádzajúcimi za prácou z celej Číny to môže pokojne byť aj 30 miliónov. Je to úplne iný, obrovský svet, s dlhou tradíciou a vlastnými pravidlami. Na zastávkach MHD napríklad v špičke stoja zriadenci, ktorí dozerajú, aby ľudia nastupovali do autobusov pekne poporiadku v rade. V metre zasa zamestnanci dohliadajú z malých vyvýšených pódií, aby nevznikla tlačenica. Samotná sieť mestskej dopravy je gigantická. Len metro má vyše 750 kilometrov tratí a stále pridávajú ďalšie linky – v roku 2025 má jeho celková dĺžka dosiahnuť 985 kilometrov. Celé mesto je stále systematicky budované a prebudovávané podľa plánov vládnucej garnitúry. Niečo je príliš staré? Treba to prestavať. Chcete postaviť moderné výškové budovy? Len v niektorých štvrtiach mimo historického centra mesta. Všeobecne sa dá povedať, že východ mesta je venovaný výškovým budovám, na severe dominuje šport (tu nájdeme aj Olympijsky areál), na západe nájdete lokality pre vysoké školy a juh skrýva najväčšie sídliská. Všetka výstavba prebieha nesmierne rýchlo; ak žmurknete môžete niečo zmeškať. Vrátite sa po pol roku a zrazu niekde stojí vlaková trať alebo výšková budova. A v strede toho všetkého – obstavané nespočetnými novými štvrťami a vlakmi – sa nachádza historické centrum mesta, pôvodné srdce, kedysi imperiálnej, dnes modernej, dravej Číny.

 

Hlavné mesto ríše stredu

Nezasvätený pozorovateľ môže Čínu vnímať ako modernú komunistickú krajinu odtrhnutú od svojej histórie. Opak je však pravdou. História je v Číne veľmi dôležitá a mimoriadne dobre to vidieť hlavne v Pekingu. Mesto vzniklo v 13. storočí ako hlavné mesto Mongolskej dynastie vládnucej Číne. V 14. storočí bolo totálne zničené, spolu s mongolskými dobyvateľmi, a znovu postavené ako symbol dominancie slávnej čínskej dynastie Ming. Preto aj meno Peking – v doslovnom preklade severné hlavné mesto. Odvtedy s malými prestávkami vládne najľudnatejšej krajine planéty a podľa toho aj vyzerá – ponúka skutočnú výstavnú skriňu čínskej vlády a moci. Dodnes funguje systém, že nové sa najprv testuje v Pekingu a potom sa rozšíri ďalej po krajine. Keď napríklad v Pekingu zaviedli obmedzenia rozšíreného čínskeho zlozvyku – fajčenia, pričom pred Olympiádou 2008 zakázali fajčiť na štadiónoch a vo verejných budovách, tak celá krajina vedela, že čoskoro sa bude menej fajčiť všade. Hlavné mesto ale musí byť prvé a neodškriepiteľne hlavné. Nájdeme tu parlament, národné múzeum, národnú operu, väčšinu centrálnych úradov, ale aj historických, imperiálnych či moderných komunistických palácov. Slávne Zakázané mesto takmer vedľa nenápadného a skrytého sídla súčasného prezidenta.

 

Cisári a komunisti

Centrálne štvrte Pekingu vďaka bohatej tradícii ponúkajú zaujímavý prierez modernej čínskej histórie. Doslova vedľa seba tu stoja pamiatky z čias čínskeho cisárstva, komunistické monumenty a vedľa nich moderné budovy. Stred Pekingu oficiálne nájdeme na Uhoľnom pahorku – malom umelom kopčeku, ktorý je najvyšším bodom starého mesta a zároveň i jedinou rozhľadňou. Traduje sa, že pahorok postavili pre cisára z trosiek mongolského paláca, ako športovisko a miesto na simuláciu prechádzky v horách. Je to prozaické, lebo podobne komunisti postavili neďaleké najznámejšie námestie krajiny na troskách palácov čínskej cisárskej elity. Preslávené Námestie nebeského pokoja (Tchien-an-men) totiž stojí na mieste bývalého Imperiálneho mesta, kde za čias cisárstva stávali paláce najmocnejších princov. Na tomto treťom najväčšom námestí na svete (880 x 500 m, rozloha 440.000 ) nájdeme komunistický kolos, obrovský vybetónovaný priestor pred bývalou cisárskou bránou s pódiami a balkónmi, dokonalé javisko na manifestácie a verejné prejavy. Traduje sa, že na námestie sa naraz zmestí milión ľudí a keď na ňom stojíte a vidíte okolo seba tisíce čínskych turistov zo všetkých kútov krajiny, máte tendenciu týmto odhadom veriť. Uprostred námestia stojí Pamätník hrdinov, mohutný spomienkový obelisk na obete druhej svetovej vojny a občianskej vojny proti čínskym nacionalistom. Za ním vidíme Maove mauzóleum a po stranách obrovské socialistické budovy Národného múzea a Veľkej haly ľudu, čínskeho parlamentu. Hovorí sa, že tento skvost socialistického realizmu pre 3.000 poslancov postavili na Maov rozkaz za 9 mesiacov. Námestie nebeského pokoja je zjavne navrhnuté, aby návštevníka ohromilo a celkom sa mu to aj darí. Zároveň ho postavili tak, aby jeho stredová os ležala na takzvanej imperiálnej línii – pomyslenej čiare, ktorá pretína Peking zo severu na juh a na ktorej boli historicky situované najdôležitejšie cisárske pamiatky. Dnes na jej severnom konci ležia olympijské športoviská, v strede Uhoľný pahorok a Zakázané mesto a na juhu Námestie Nebeského pokoja. Aj týmto pozoruhodným prvkom historickej kontinuity komunistická garnitúra nadväzuje na prastaré imperiálne zvyklosti a odvoláva sa na stáročia silnej čínskej histórie.

 

 

Samuel Kĺč > foto Samuel Kĺč

 

Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER marec-apríl 2022