Všade dobre, doma najľahšie
Používame ich každý deň, stali sa našimi celoživotnými partnermi, starajú sa o naše pohodlie, spríjemňujú činnosti, ktoré nám nie tak celkom dávno strpčovali život. Komu vďačíme za praktické vynálezy do domácnosti?
Hubert Cecile Booth (1871 – 1955)
Jeho vynález pre domácnosť: Vysávač.
Kým ešte vládli metly: O omrvinky a prach sa dokáže dnes postarať aj dieťa a vďačíme za to anglickému inžinierovi, ktorý prišiel na svet 4. júla 1871 ako šieste dieťa obchodníka s drevom v Gloucesteri. Po celkom normálnom detstve sa pustil do štúdia stavebného inžinierstva na Central Technical College v Londýne a neskôr vystriedal viaceré firmy, napríklad na výrobu lodí alebo ruských kôl – ako šéfkonštruktér mal na starosti aj výstavbu ruského kola vo viedenskom Prátri. Keď mal dvadsaťsedem rokov, dostal pozvanie na prezentáciu čohosi, čo tu vraj ešte nebolo. V londýnskej St. Pancras Station sa rozložil akýsi inžinierik spoza veľkej mláky a pozvaným hosťom, zväčša inžinierom a iným odborníkom, sa chystal predviesť posledný technický výkrik z Ameriky. Čudesný prístroj sa skladal z nádrže na stlačený vzduch, plechovej debničky a hubice. Práve tú namieril chlapík na zaprášenú zem, aby ukázal, že svetovému prachu nastali kruté časy: hubica mala vyfukovať vzduch do prachu, ten sa mal vzniesť a spadnúť priamo do debničky. Pochopiteľne, že to nefungovalo. Prach v chuchvalcoch padal opäť na zem. Boothovi sa táto „prachová vírivka“ vôbec nepáčila a keďže logický úsudok mu nechýbal, opýtal sa Američana, či by nebolo lepšie vzduch namiesto vyfukovania radšej vťahovať. Muž odpovedal, že to skúšal, ale nešlo to. „Keď som prišiel domov, nedalo mi to a odhodlal som sa urobiť pokus,“ napísal neskôr Booth o prevratnom okamihu, na ktorý potreboval vskutku veľkú odvahu, keď uvážime, že bol alergický na prach. „Zohol som sa k čalúnenému kreslu a nasal som z neho ústami.“ Síce mu to spôsobilo záchvat kašľa, ale keď to isté zopakoval s vreckovkou, na svoje veľké uspokojenie uvidel, že na jej spodnej strane ostala zachytená vrstva prachu. Žiadne vyfukovanie, vysávanie je vskutku tá správna cesta! Nápad bol jasný, akurát s konštrukciou to už tak rýchlo nešlo. Booth totiž musel prísť na to, ako „spätný chod“ vysávača docieliť. O tri roky si dal patentovať mašinu, ktorá vyrábala podtlak vďaka elektricky poháňanej vákuovej pumpe.
Percy Lebaron Spencer (1894 – 1970)
Jeho vynález pre domácnosť: Mikrovlnná rúra.
Kým ešte vládli sporáky: Ohrievacia skrinka, ktorej hlavnou prednosťou sú neviditeľné mikrovlny, vôbec nemusela vzniknúť – nebyť celkom obyčajnej náhody s čokoládovým cukríkom. Jej stvoriteľ, narodený 9. júla 1894 v americkom Howlande, môže za svoj prevrat v živote, aký nastal s objavom, že mikrovlny ohrievajú jedlo, vďačiť predovšetkým neutíchajúcej zvedavosti, ktorá sprevádzala od detstva a zmenila jeho dosť nešťastný úvod do života na skvelú kariéru. Otec mu otec zomrel, keď mal tri roky a jeho matka onedlho odišla z domu. Syna nechala u jeho tety a strýka, ktorý sa mu stal druhým otcom, no keď mal Percy sedem, zomrel aj on. Chlapec nemal veľa času ľutovať sa a začal sa učiť všetky chlapské zručnosti: rúbať drevo, okopávať, osedlávať kone. Sedem tried školy je až-až, rozhodla jeho teta a poslala synovca robiť niečo poriadne – v dvanástich už obsluhoval stroje v práčovni. Vydržal tam štyri roky a potom mu náhoda prihrala do cesty zaujímavú výzvu. Miestna papiernička sa mala elektrifikovať, lenže v tom čase len málokto vedel, čo si počať so zástrčkami a elektrickým vedením. Percy takisto nemal ani potuchy, napriek tomu sa však zo zvedavosti prihlásil ako jeden z troch inštalatérov, ktorí to všetko mali spojazdniť a metódou pokusov a omylov sa vypracoval na kompetentného elektrikára. O dva roky nato stroskotal Titanic… Percyho fascinovalo úsilie telegrafistov, ktorí sa márne pokúšali dovolať pomoci pre potápajúcu sa loď, a vstúpil do vojnového námorníctva, aby sa stal telegrafistom. Armáda ho poslala do školy a on sa učil aj počas nočných hliadok. Tento spôsob praktizoval počas celého života, sotva by sa dali zrátať noci, počas ktorých sa ako samouk trápil trigonometriou, výpočtami, chémiou, hutníctvom, fyzikou…
Po odchode z armády zamestnal sa vo Wireless Specialty Apparatus, jednej z najväčších firiem na výrobu telegrafov počas 1. svetovej vojny a keď neskôr skrachovala, prešiel do spoločnosti Raytheon (1925), malej firmy vyrábajúc elektrónky do zosilňovačov. Nenásytnú zvedavosť šikovného samouka si čoskoro všimli aj tu. Veľmi často, keď ostatní odišli, on ostával v práci celú noc, aby zistil, ako veci fungujú. Experimentoval so všetkým možným. V roku 1929 objavil na jednej elektrónke malú trhlinu. Nebol prvý, všimli si to aj iní pracovníci, no on takéto elektrónky nevyradil ako ostatní a zvedavo pracoval s výbojkou ďalej, pričom zistil, že jej svetelná kvalita sa zvýšila desaťkrát. To bol zásadný krok vo vývoji moderných televíznych snímacích elektrónok. V tom čase už bol v kontakte s mnohými vynikajúcimi fyzikmi v Massachusettskom technologickom inštitúte a jeden z nich sa neskôr vyjadril, že Percy bol taký famózny konštruktér elektrónok, ktorý by výbojku vyrobil aj z plechovky sardiniek. Jeho pracovitosť sa na plné obrátky rozbehla počas 2. svetovej vojny, keď trávil v práci každý deň vrátane sviatkov. So svojím tímom úžasne zvýšil produkciu aj výkon magnetrónov, zariadení vyrábajúcich mikrovlnné žiarenie, ktoré boli súčasťou radarov, za čo mu po vojne udelili najvyššie ocenenie, ktoré americké námorníctvo dáva civilným osobám.
Elias Howe (1819 – 1867)
Jeho vynález pre domácnosť: Šijací stroj.
Kým ešte vládli ihly: Už pred 250 rokmi sa istý Charles Weisenthal, Nemec, stal držiteľom prvého patentu, ktorý mal čosi do činenia s mechanickým šitím. Jeho predmetom bola ihla pre šijací stroj, ale nevie sa, či zvyšok, teda samotný stroj, vôbec existoval. Viaceré ďalšie nápady z Anglicka, Škótska, Rakúska upadli do zabudnutia, až kým sa v roku 1830 o slovo neprihlásil francúzsky krajčír Barthelemy Thimonnier. Jeho zariadenie používalo iba jednu niť a ohnutú ihlu, ale bol to prvý funkčný šijací stroj. Vynálezca zaň zaplatil veľmi draho: rozzúrený dav asi dvoch stoviek krajčírov vtrhol do jeho dielne, podpálil ju a Thimmonier prišiel o 80 strojov na šitie vojenských uniforiem a zruinovaný neskôr zomrel, a to všetko len zo strachu krajčírov, že šijací vynález ich pripraví o zamestnanie. Tento dôvod rozhodol aj v prípade Američana Waltera Hunta, ktorý skonštruoval údajne úspešný šijací stroj, ale jeho patentovanie zavrhol, aby z krajčírov neurobil skrachované existencie. Ani jeden z uvedených pokusov nemal dlhú životnosť, čo pre Eliasa Howa, rodáka zo Spenceru, vlastne bolo veľké šťastie. Práve on na šijacom stroji neskôr nesmierne zbohatol. Začiatky jeho života však boli viac než skromné, jeho otec, neúspešný farmár, pokazil všetko, do čoho sa pustil. Mladý Elias trávil detstvo v škole a pri práci v hospodárstve, čo trvalo do jeho šestnástich rokov. Vtedy sa dopočul o vysokých gážach a zaujímavej práci v Lowelle. Odišiel tam, našiel si prácu, no po dvoch rokoch v dôsledku hospodárskej krízy o ňu prišiel. Presťahoval sa do Bostonu a zamestnal sa u výrobcu jemnej mechaniky. Medzitým sa stihol oženiť a rozširovať svoju rodinu o potomkov, čo by bolo úplne v poriadku, keby ich mal všetkých ako uživiť. Elias mal odjakživa krehké zdravie, často v práci chýbal, a tak ruku k dielu sa rozhodla priložiť i jeho manželka, ktorá začali šiť pre zákazníčky. Elias občas chodieval opravovať jemnú mechaniku do rôznych dielní a vtedy si u jedného krajčíra vypočul rozhovor so zákazníčkou, ktorej krajčír hovoril: „Ak by niekto vynašiel ozaj fungujúci stroj na šitie, bol by v peknom balíku.“ Eliasovi to ležalo v hlave. Doma po večeroch pozoroval svoju ženu, pohyby jej rúk pri šití a premýšľal, ako by sa to dalo dosiahnuť strojom. Prišiel na nápad dvoch nití z dvoch rôznych zdrojov: jedna by bola uchytená v ihle s očkom, tá by sa vtlačila do látky, vytvorila slučku, do nej by sa prevliekla druhá niť a vznikol by retiazkový steh. Howe, zručný mechanik, nakoniec zostrojil mašinu, ktorá takto skutočne fungovala.
Ivana Ilgová › foto archív firiem
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER marec-apríl 2020