Drotárstvo patrí medzi naše národné kultúrne klenoty, žiaľ, málo o ňom vieme. Drotári najčastejšie pochádzali z oblasti stredného Považia, Kysúc a Spiša, pričom začiatkom 19. storočia sa mu na severozápadnom Slovensku venovali dve tretiny mužskej populácie. Úspešne sa ním dokázali presadiť prakticky na celom svete. Drotárske a plechárske dielne zakladali v Rakúsko-Uhorsku, Nemecku, Švajčiarsku, Poľsku, cárskom Rusku, Amerike, dokonca pôsobili v Číne, Indii, Austrálii i Mexiku. Mnohé z nich sa neskôr premenili na prosperujúce továrne. Drotári vedeli majstrovsky ovládať a využívať vlastnosti drôtu – jeho pevnosť, trvanlivosť, dobrú tvarovateľnosť, pružnosť i nízku cenu. Popri ľudovom ornamente, ktorý často používali ako ozdobný prvok, robili z drôtu občas aj niečo zaujímavé, napríklad hračky, hlavolamy, ozdobné rámy zrkadiel… Od veľkej hospodárskej krízy (1929 -1933) však remeslo začalo pomaly upadať a po 2. svetovej vojne na Slovensku prežívalo už len vo forme ľudového umeleckého remesla. Zaujímať sa o neho začal ÚĽUV, postupne zbieral ľudové umelecké diela z menších spolkov rôznych regiónov.
Po vý
tvarnej stránke až do 60. rokov minulého storočia nebola drotárstvu venovaná prakticky žiadna pozornosť. K priekopníkom, ktorí sa rozhodli povýšiť ho na umenie, sa zaradil i amatérsky výtvarník Ladislav Jurovatý st., pôvodom stavebník. Jeho zručnosť a dokonale ovládanie ľudového ornamentu obdivovali na výstavách po celej Európe; staršej generácii by si mohli spomenúť na jeho drôtené postavy – ženích a nevesta, odeté v kroji z Liptovských Sliačov, z animovaného filmu „Drotárska púť“. Čo skúšal otec, to paralelne s ním robil jeho syn Ladislav Jurovatý ml. Vyštudoval umeleckopriemyselnú školu pre spracovanie kovov v Kremnici, odbor zlatník – strieborník a PdF UK v Trnave, odbor Slovenský jazyk – Výtvarná výchova. Deväť rokov bol členom Umeleckej besedy Slovenska, prvým cechmajstrom Cechu umeleckých remesiel na Slovensku a spoluzakladateľom Spoločnosti priateľov Ferdinanda Martinenga. Externe spolupracuje s Považským múzeom v Žiline, ÚĽUV-om, Iuventou, VŠVU a Školou úžitkového výtvarníctva v Kremnici. S jeho prácou sa možno stretnúť napríklad v kostoloch v bratislavskej Dúbravke, Leviciach a Starom Tekove, ale tiež na Ventúrskej ulici v Bratislave v podobe vývesného štítu.
Roman Nečas, foto Jozef Barinka, archív Ladislava Jurovatého
