Príbeh 20-ročnej záhrady, ktorá nikdy nemala ambíciu stať sa prísne udržiavanou alebo trendovou.
Nefalšovaný kus prírody
Civilizácia vie byť niekedy naozaj únavná. Neustále sa nám pripomína esemeskami, obrázkami z Instagramu, cez Facebook nám vnucuje rôzne informácie, a k tomu všetkému množstvo mailových správ, ktoré na nás číhajú nielen v práci, ale aj doma. Výdobytky, ktoré život častokrát uľahčujú, nás každé ráno, paradoxne, vtláčajú do štartovacích blokov, z ktorých šprintujeme pre pravidelnú dávku stresu. Ale niekedy to už jednoducho nejde. Potrebujeme sa zhlboka nadýchnuť, niekam utiecť, vypadnúť, aby sme si aspoň na pár chvíľ uvedomili, že žijeme. Nie v klimatizovaných miestnostiach s úchvatným výhľadom na panorámu mesta, ale v ozajstnom svete, kde prší, fúka, tráva je zelená a nebo modré, kde spievajú vtáci, bzučia včely a cítiť vôňu jazmínu či rozkvitnutej lipy. Tam, kde nefunguje „dress code“, ale pohodlný, uvoľnený štýl a kráčať môžete po chodníku vystlanom lístím, alebo sa rovno natiahnuť do zelenej trávy. Skrátka, raj na zemi – bez mobilov, tabletov, kávovarov, ergonomických kresiel, klimatizácie či slúchadiel.
Je prirodzené, že hľadáme práve takýto priestor – kúsok prírody, ktorá nás nabije potrebnou energiou. Niekto sa vyberie do blízkeho lesa a niekto si spomínaný raj stvorí priamo za domom. Nehovoríme však o terase nad bazénom s pohodlným „lounge“ sedením, ktorá sa nachádza uprostred nádherne zakvitnutých záhonov, ale o nefalšovanom kuse prírody so všetkými vôňami, farbami, zurčaním vody, kŕkaním žiab, s pokojnou hladinou jazierka, tajnými cestičkami a starými ovocnými stromami, ktoré svoje najlepšie časy už majú dávno za sebou. Existujú totiž ľudia, ktorí zainvestujú do rozľahlejšieho pozemku nie preto, aby ho rozparcelovali a začali na ňom stavať alebo si ho šetrili do zálohy na horšie časy. Majú iba neodolateľnú túžbu splynúť s prírodou vždy, keď je to možné a naplno vnímať všetky jej krásy počas meniacich sa ročných období – užívať si kľud a harmóniu, ktorá sála z každého zákutia.
Lucia Bullová
foto Lucia Bullová
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER november-december (2018)