„Žiadne slová, iba činy, môj, prázdne reči, plné vrecká, boj / proti všetkým, čo našpinia stôl, menšina je ako ostrov tvoj. / Mi to povieš, ja to poviem tiež, prachy v očiach nepochopia les. / Chcú si nechať to, čo patrí nám… / Žiadne slová, iba činy!“ Toľko vravia verše záverečnej piesne z pera basgitaristu kapely Para na ich najnovšom albume „Našou Krajinou“. Niekoľko zaujímavých slov o činoch budúcich, súčasných, aj minulých predsa len nakoniec padlo. O živote v našej krajine sme sa rozprávali s architektom, občianskym aktivistom a hudobníkom Matúšom Vallom.
Ste rodený Bratislavčan. Malo detstvo v uliciach hlavného mesta osemdesiatych rokov nejaké čaro, ktoré by stálo za to zachovať aj pre budúce generácie?
Bratislava mala pre mňa vždy veľké čaro. Mám toto mesto úprimne rád. Mal som krásne detstvo, ktoré som prežil v Dúbravke. Veľa času sme trávili na záhrade na konci Dúbravky pri Technickom skle. Bolo to a stále je veľmi zelené sídlisko, čo určite treba nielen zachovať, ale aj zveľaďovať. Neskôr sme sa presťahovali do Starého Mesta, kde som ťažil z toho, že som všade mohol chodiť pešo a aj z množstva aktivít pre mládež. Navštevoval som rôzne krúžky, hrával hokej a bol som členom oddielu Vlčia svorka, s ktorým sme zažili množstvo skvelých chvíľ, najmä v Malých Karpatoch. A to je druhá dôležitá vec, ktorú je potrebné zachovať a podporovať – aktivity mladých ľudí a pre mladých ľudí. Ponúkať rôzne príležitosti ako zmysluplne tráviť voľný čas.
Zmenilo štúdium architektúry v niečom váš pohľad, možno až vzťah k rodnému mestu?
Architektúra zmenila môj pohľad na priestor. Vidím množstvo nedostatkov aj vo verejnom priestore Bratislavy, ktoré zhoršujú kvalitu života a ovplyvňujú to, ako sa ľudia v meste cítia a aj to, ako sa k sebe správajú. Napríklad zanedbané námestia alebo necitlivé predelenie Starého Mesta a podhradia štvorprúdovou cestou. Preto sme aj spolu s kolegom Oliverom Sadovským začali s projektom Mestské zásahy a oslovili sme práve kolegov architektov, aby vytvorili návrhy, zásahy do verejných priestorov, ktoré mestu pomôžu. Jedným z návrhov, ktoré boli realizované, je napríklad protihluková stena na spomínanej Staromestskej ulici, ale existuje žiaľ aj nerealizovaný projekt jej prekrytia. Bola to architektúra, ktorá ma priviedla k záujmu o mesto a z veľkej časti aj k tomu, že dnes kandidujem za primátora.
Strednú školu ste navštevovali v Ríme, máte za sebou výskumný pobyt na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, istý čas ste pracovali v architektonickom ateliéri v Londýne. V čom vás tieto metropoly inšpirujú v kontexte zmien nášho hlavného mesta?
Videl som, čo silné osobnosti s plánom a víziou dokážu urobiť s mestom. Práve v New Yorku som sa venoval výskumne tomu, ako môžu odborníci a aktivisti meniť mesto. Uvedomil som si, že Bratislava v modernej histórii nemala takého primátora, ktorý by mal víziu, kam to mesto posunúť. Bolo to v čase, keď bol starostom New Yorku Michael Bloomberg, manažér, filantrop, ale zároveň aj odvážny človek s víziou, za ktorého „starostovania“ sa New York naozaj výrazne menil. Spoznal som množstvo svetových odborníkov na urbanizmus, architektúru, dopravu a povedal som si, že je načase to isté spraviť v Bratislave. Spojil som preto 76 odborníkov a odborníčok na mesto a vytvorili sme Plán Bratislava, návod na lepšie mesto. Kandidujem, aby sme mali možnosť ho začať realizovať a posunúť Bratislavu vpred, tak ako som to videl v iných mestách.
Čo z urbanistického hľadiska vnímate v Bratislave ako „problém číslo 1“? A v čom by spočívalo jeho riešenie?
Problémom Bratislavy je, že mesto nemá pod kontrolou svoj vlastný rozvoj. Jeho tempo aj rozsah určujú developeri a mesto im len sekunduje, nedokáže im byť sebavedomým partnerom. Nemá riadne spracovaný územný plán, mení ho chaoticky a vyzerá to, že o zásadných veciach, ktoré sa v nej dejú, sa dozvedá rovnako ako my, keď už je neskoro. Tento vzťah treba kompletne obrátiť. Sebavedomé mesto musí určovať pravidlá a aj od všetkých, ktorí na území mesta podnikajú s metrami štvorcovými, ich dodržiavanie vynucovať. Opatrení máme viacero, bezodkladne začať prípravu nového územného plánu, preniesť dopravno-kapacitné posúdenie od developera na mesto, spoplatniť zmeny územného plánu, atď. A nad všetkým v našich plánoch stojí zriadenie Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB) podľa vzoru pražského Institutu pre rozvoj a plánovaní (IPR). Ten by mal prevziať nielen útvar hlavného architekta, ale aj ďalšie dôležité kompetencie v oblasti strategického rozvoja a urbanizmu. Mal by reprezentovať práve tú sebavedomú tvár Bratislavy s víziou, kam naše mesto bude smerovať a ako sa bude rozvíjať.
Je to s hlavným mestom našej krajiny naozaj také zlé?
Na Bratislave mi veľmi záleží. Je to skvelé mesto a samozrejme nie všetko je zlé. Vidím ale množstvo oblastí, v ktorých nevyužíva svoj potenciál unikátnej histórie, výbornej polohy a hlavne skvelých ľudí, ktorí tu žijú. Povedal som si však, že nestačí kritizovať, ale je potrebné niečo urobiť. Preto som dva roky s týmito odborníkmi robil na tom, aby sme dali Bratislave konkrétny a dlhodobý návod, ako byť ešte lepším mestom. Myslím si, že práve to jej chýba – vízia a tím ľudí, ktorí by pracovali na tom, aby sa naplnila.
Ľudia vás poznajú aj ako neúnavného občianskeho aktivistu. Čo považujete za najväčší úspech v rámci vašej občianskej iniciatívy?
Som veľmi hrdý na to, čo sa nám podarilo dosiahnuť spolu so skupinou skvelých ľudí so Starou tržnicou. Nevyužívanú historickú pamiatku sa podarilo zachrániť, aj vďaka pomoci od mesta a dnes je z toho živé mikrocentrum, kde sa dejú rôzne kultúrne podujatia, organizujú sa trhy a celé námestie neskutočne ožilo a stalo sa kusom mestského priestoru, ktorý majú ľudia radi.
Aké máme na Slovensku ešte rezervy, resp. prekážky v oblasti aktívneho záujmu obyvateľov o svoju obec, o zmenu vecí verejných, napríklad v porovnaní s takým mestom ako New York? Alebo naopak, čo nám v tomto smere ide dobre?
Práca s komunitami a aktívne vťahovanie ľudí do rozhodovania o lokálnych otázkach je z môjho pohľadu niečo, čo mi stále chýba a nielen v Bratislave, kde už existuje aj množstvo pozitívnych príkladov. Volá sa to participácia a aj preto máme vo svojom tíme množstvo ľudí, ktorí sa jej aj odborne venujú. Za všetkých poviem Jakuba Kmeťa, ktorý viedol participáciu v Trnave u primátora Petra Bročku. Poviem ešte jednu vec, trochu všeobecnejšiu. Tou vecou je vstup nových ľudí, odborne pripravených do politiky. Myslím si, že sme krok od toho, aby sme aj túto bariéru na Slovensku prelomili. V ľuďoch, a zvlášť v nastupujúcej generácii, je celkom prirodzene obsiahnutá aktivita, záujem o priestor okolo seba. A stretávajú sa s tým, že stará politická generácia im nerozumie, nevedia, čo vlastne chcú a o čo im ide. V mojom tíme je množstvo ľudí, ktorí veria našej myšlienke a sú ochotní ísť a pracovať pre mesto. Dokážu týmto ľuďom rozumieť a dokážu ich aj vtiahnuť do spolupráce s mestom.
Samuel Brčák
foto archív Matúša Valla
Celý rozhovor si prečítate v INTERIER-EXTERIER november-december (2018)