Po viac ako trojhodinovom lete z Ria na sever sa ráz krajiny hlboko pod oknami lietadla začína meniť. Temnú hnedú strieda nekonečná zelená záplava, tiahnuca sa, kam až oko dovidí.
A je to tu. Dlho očakávaný amazonský prales pozvoľna začína ukazovať svoje nepredstaviteľné kontúry. Čarovný obraz na chvíľu zastrie malá oblačnosť ohraničená jemnou parou, potom sa priamo pred nosom vynorí krútiaca sa nekonečná priezračne „modrá autostráda“, ktorá vystupuje z čarovného priestoru a smeruje až kdesi k slnku. Tam sa rozplynie v niečo, čo sa ničomu nepodobá. Neveriacky otváram ústa a nespúšťam z nej zrak. „Čo je to?“ pýtam sa pôvabnej letušky. „Es? Es a Amazonas,“ odpovie s úsmevom a do pohára mi dolieva šampanské. Až keď sa letová hladina zníži, obrovská rieka, ktorá mizne v bludisku meandrov, mení svoju tvár a pohltí ju mútna hnedá. Lietadlo spraví ešte jeden oblúk nad neskutočnou prírodnou scenériou a pod nami sa zjaví Manaus. Pristávame.
Na rovníku
Prešlo iba pár minút, odkedy som opustil palubu lietadla, nechávam sa unášať pohyblivým chodníkom naprieč letiskovou halou. V mysli si kladiem otázku, na ktorú zatiaľ nepoznám odpoveď. Aký si Manaus? V ruke zvieram pokrkvaný zdrap papiera, voucher, ktorý si nesiem z Ria. Okrem akýchsi hmlistých uistení, že všetko bude o.k., je mi nanič. Cítim sa ako ihla v kope sena. Kde som? No predsa v Amazónii a navyše v hlavnom meste celého regiónu, o ktorom okrem skratkovitých informácií neviem vôbec nič. Ba aj tie pochádzajú len z dobrodružných románov Julesa Verna, cestopisov R. Halliburtona či z filmu Muž z Ria, v ktorom jeho hlavný hrdina (Jean-Paul Belmondo) absolvoval v jednej z tamojších krčiem zopár akčných scén. Chcel by som v Manause ako on zažiť nejaké romantické dobrodružstvo. Netuším však, aké peripetie ma čakajú. A začínajú hneď pri prvom kontakte s personálom letiska. Na moju zúfalo opakovanú prosbu v angličtine o poskytnutie základných turistických informácií všetci bezmocne gúľajú očami a záporne krútia hlavami. A to aj na informáciách. „Fala portugues!“ („Hovorte po portugalsky!“) Tým akákoľvek ďalšia konverzácia končí. Pokrčím ramená, zatnem zuby a vyrazím. Pri východe z haly si v neprehľadnom zástupe všimnem niekoľkých rangerov v zelených uniformách. Jeden z nich vysoko nad hlavu nadvihuje ceduľku s mojou menovkou. Zázrak, napadne mi, ono to predsa funguje. Voucher neklamal. Niekto ma tu predsa len čaká. Hneď sa mi lepšie dýcha. Ale len nakrátko. Rýchlo si s mojimi sprievodcami podám ruky a spolu vychádzame na ulicu. V tom momente sa mi tropické slnko zareže do kože ako žiletka. Ešte okamih a stiahne ju ako nožík šupku z cibule. „Au, to tu máte stále takú horúčavu?“ pýtam sa svojich hostiteľov. Smejú sa a jednohlasne dodávajú: „To ešte vôbec nie je ono. A čo si si myslel, priateľu? Si predsa na rovníku.“
V mojom programe mi na prehliadku mesta mnoho času nezostáva. Láka ma vyraziť čo najskôr do amazonského pralesa za dobrodružstvom a poznaním, ktoré dokáže poskytnúť len tunajšia úchvatná divočina. Preto dlho neváham a ubytujem sa v solídnom hoteli na Rua Leonardo Malcher. Tu svoj drahocenný „boj o čas“ zverujem do rúk staromódne láskavej pani recepčnej. Mám k nej iba jedinú požiadavku, aby ma zobudila ráno o šiestej. Keď ju s úsmevom príjme, môžem si vydýchnuť. Vyrážam do ulíc za temného dusného večera zohnať niečo pod zub a na krátku prechádzku.
Podmračené ráno ma zastihne pri okne izby s lakťami prilepenými o stôl. Teplého vlhkého vzduchu sa nedokážem ani poriadne nadýchnuť. Ohromujúco veľký tok Rio Negro sa lenivo vlečie eróziou podomletými brehmi a kamsi mi unáša vzácny čas. Zobudil som sa totiž až o deviatej – s vedomím, že „rozbehnutý vlak“ už aj tak nedohoním. Vybieham na ulicu poznávať, čo sa dá. Stará mama na recepcii sa nechápavo pozerá a neprestáva sa usmievať, keď okolo preletím. Že je chuderka hluchá ako poleno, to som zistil neskoro…
Brána do histórie
Slovo Manaus pochádza z jazyka domorodého kmeňa Manáos a doslova znamená „Matka bohov“. Históriu mesta začala písať európska kolonizácia v roku 1499, keď španielski objavitelia vstúpili do delty rieky Amazon. Prvý ju splavil conquistador Francisco de Orellana v roku 1542 a následne Španieli kolonizovali celú severnú Brazíliu. V priebehu rokov tu neskôr vznikla pobrežná pevnosť Sao José da Barra Rio Negro pod správou Portugalska a stala sa dôležitou hradbou proti neustálym nájazdom Holanďanov zo susedného Surinamu. V novembri 1832 potom niekdajšia pevnosť aj s okolím získala štatút mesta a pomenovali ho Manaus. O šestnásť rokov sa 145 provincií rozhodlo premenovať mesto na „City of Barra do Rio Negro“ (Mesto na brehu Čiernej Rieky), no už o ďalších osem rokov sa guvernér Herculano Ferreira Pena nanovo a definitívne rozhodol mestu vrátiť meno Manaus (1856).
Dnešný Manaus, siedme najväčšie mesto Brazílie, je hlavným a zároveň najväčším mestom brazílskeho federatívneho štátu Amazonia, rozprestiera sa na ploche 12 km2 vo východnej časti štátu a momentálne poskytuje životný priestor pre 2.500.000 obyvateľov. Keďže sa nachádza v bezprostrednom kontakte s najväčším dažďovým pralesom sveta, označujú ho aj ako „Srdce Amazónie“ či „Mesto v pralese“. K jeho najpopulárnejším štvrtiam patria Presidente Figueiredo, Careiro, Iranduba, Rio Preto da Eva či Ponta Negra Beach, plážový rezort na brehoch Rio Negro s amfiteátrom, ktorý pojme pätnásťtisíc ľudí. K vyhľadávaným bodom patrí aj prístav s najstarším mestským trhom Mercado Adolpho Lisboa, ktorý je kópiou Parížskej mestskej tržnice a ktorý ponúka mnohé produkty pralesa – ovocie, zeleninu, liečivé byliny a nechýbajú ani zvieratá. Návštevníka mesta taktiež očaria metropolitná katedrála, Palacio Rio Negro, Teatro Amazonas či kultúrny komplex s kostolom Svätého Šebastiána a jeho centrálnym námestím.
Počas vojenskej diktatúry bola v roku 1967 v Manause založená trhová bezcolná zóna, a tá otvorila nové cesty pre investície, financie a ekonomický kapitál, podporujúci enormný demografický rast. Svoje miesto tu našli mnohé zahraničné spoločnosti – Michelin, Good Year, Chevrolet, Harley Davidson… čo Manausu vtlačilo punc najpopulárnejšieho mesta Brazílie. K najnovším sa zaradil most Journalist Phelippe Daou (známejší ako Most Rio Negro), spájajúci Manaus s Irandubou – má nosný pilier vysoký 185 m a dĺžku 3,6 km.
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj tzv. „Miesto stretávky dvoch riek“ s úchvatným prírodným divadlom, kde Amazonka predvádza svoju neuveriteľnú krásu.
Moderný Manaus charakterizujú široké triedy s výškovou zástavbou, nijako však nekorešpondujú so zašlou slávou niekdajšieho „Paríža trópov“. Všadeprítomný prales svojimi dlhými prstami preniká do útrob konglomerátu a zanecháva v ňom smaragdové slzy parkov. Ten najväčší – Parque do Mindu – zaberá 42 hektárov, a to s flórou i faunou blízkej džungle.
Rojkovia a cesta do zatratenia
Koncom roka 1800 sa v Manause začala písať „kaučuková epocha“, a tá z neho urobila najbohatšie mesto Južnej Ameriky. Do „Paríža trópov“, ako ho vtedy pomenovali, sa rozhodlo vysťahovať mnoho európskych aristokratických rodín, ktoré tu zanechali nezmazateľné stopy v podobe európskeho umenia, kultúry, no predovšetkým architektúry. Kaučukové opojenie dodnes pripomína napríklad metropolitná katedrála z roku 1876, postavená v neorenesančnom slohu – stojí iba pár metrov od Opery.
Počas kaučukového boomu v 20. rokoch minulého storočia zažíval Manaus nevídaný búrlivý vývoj. Paríž trópov sa stal útočiskom vplyvných „kaučukových barónov“, ktorých kontá mohutne zvyšovali obrovské zisky z kaučukových plantáží. Zo šťavy kaučukovníkov (latexu) sa vyrábala guma, a tá v tom čase bola nesmierne žiadaným artiklom na celom svete. Z obrovských príjmov ťažili nielen magnáti, ale aj mesto. Vyrástli v ňom prekrásne mestské paláce, rozľahlé šľachtické sídla i nové cesty. Manaus bol elektrifikovaný ako jedno z prvých miest na svete. Rozvíjal sa, rástol, bohatol (deti kaučukových barónov sa hrávali s hračkami zo zlata) a priťahoval nielen smotánku z Európy, ale i mnohých dobrodruhov a rojkov. K najvýznamnejším – spomedzi kaučukových barónov – patril mecén umenia a filantrop nemeckého pôvodu Waldemar Schulz. Jeho honosné sídlo Palacio Rio Negro vybudované v neorenesančnom štýle (dnešné hudobné múzeum a knižnica) sa zaradilo k najpôsobivejším architektonickým skvostom mesta. Iný stavebný klenot – neorenesančná budova s prvkami secesie – Teatro Amazonas (opera a zároveň domov Amazonskej filharmónie) je situovaný centrálne a tvorí hlavný poznávací bod mesta. Divadlo inaugurovali v roku 1896 a celé ho postavili z tehál dovezených z Európy a okrášlili francúzskym sklom a talianskym mramorom. Neuveriteľnú akustiku divadla si svojho času osobne vyskúšal aj basbarytonista Fjodor I. Šaljapin, vtedajšia ruská operná hviezda.
K najslávnejších rokom kaučukovej éry sa neodmysliteľne viaže aj postava bájneho rojka Fitzcarralda, ktorého snom bolo dopraviť koncertné krídlo cez nekonečný prales – na plti plaviacej sa po vlnách Rio Negro – ako jeho osobný dar pre Operu. Tento sen mu pomáhala uskutočniť 11-členná skupina dobrodruhov, no on ani jeho pomocníci nikdy do mesta nedorazili. Pohltil ich nekonečný prales. Bizarnú strastiplnú epizódu hudobného nadšenca zaznamenal vo filmovom príbehu režisér Werner Herzog a rolu pomätenca Fitzcarralda zveril Klausovi Kinskemu. Domáci nikdy nezabudnú dodať, že filmový hrdina sa od toho skutočného ani veľmi nelíšil. A ako to napokon dopadlo s oslňujúcou slávou Manausu? Zmizla tak náhle, ako sa objavila. Priemyselná špionáž urobila svoje. Veľká Británia vyslala do Manausu špiónov, ktorí ukradli niekoľko semiačok kaučukovníka a Angličania ho následne začali pestovať vo svojej malajskej kolónii. Tak Británia narušila brazílsky monopol, o niekoľko rokov spustila výrobu syntetického kaučuku a Manaus prišiel o pozíciu jediného dodávateľa vzácnej suroviny, a teda i o závratné zisky…
Stanislav Zachar › foto Stanislav Zachar
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER júl-august 2020