Zariaďovať obytné interiéry je ako riešiť zložitú matematickú rovnicu. Je potrebné nájsť tie správne premenné a vynásobiť ich overenými konštantami tak, aby výsledok priniesol želaný účel i pohodlie.
Spomedzi všetkých druhov miestností v príbytku sú obývacie izby azda tým najľahším interiérovým zadaním. Nie preto, že by sa mohli odbiť nejakým nepremysleným riešením, skôr preto, že do ich fungovania nezasahujú nejaké zložité technologické či prevádzkové obmedzenia ako v prípade kuchýň, kúpeľní a dokonca i spální. Obývačka je skrátka „len“ zvyškové miesto na bývanie, kde človek trávi čas, keď nespí, nevarí, neje, nepracuje ani sa neumýva. Vtedy inokedy skrátka len oddychuje. Je to práve oddychový charakter súčasných obývacích izieb, ktorý im dáva vzhľad prívetivosti a nenúteného dispozičného usporiadania.
Obývacie izby zvyčajne definuje väčší otvorený priestor, nezriedka spojený s jedálňou či kuchyňou. V pôdorysnom rozvrhu bytu obsadzuje dôstojné miesto v ústrednej polohe, radí sa k dennej (neprivátnej) časti a v logike nadväzností je prístupná najmä od vstupu, chodieb a spomínanej kuchyne. Vítaným spestrením obývacích izieb býva priame napojenie s vonkajškom, či už v podobe terás alebo balkónov. V letných obdobiach sa vďaka tomu môže zväčšiť úžitková plocha interiéru o exteriér. S tým súvisí neodmysliteľná nutnosť: obývačky vždy majú okná z dôvodov priameho vetrania i denného osvetlenia. Na základe toho je jasné, že do interiérovej skladby miestnosti výrazne zasahuje okenná stena s tým, čo je umiestnené pred oknom (závesy, záclony, rolety) ale aj za ním (bezprostredná zeleň, exteriérový nábytok či vzdialenejšie okolie, napríklad protiľahlé domy).
Michal Lalinský
foto archív autora
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER január-február (2019)