Chcel by som byť lepší otec, skorej chodiť, viac ťa obliecť do suchých nohavíc… spieva nenapodobiteľným a v slovenských vodách hudby výnimočným hlasom Juraj Benetin. Začínal v študentskom zoskupení Appendix, od roku 2010 ho poznáme ako speváka kapely Korben Dallas. A hoci by mu fanúšikovia dopriali úspech oveľa skôr, tvrdí, že prišiel v tom najsprávnejšom čase. Kto z vás vedel, že okrem speváka je aj úspešným architektom, má bod navyše!
O čom sa chcete rozprávať najskôr? O hudbe, alebo o architektúre?
To je jedno, môžeme aj skákať…
Poďme teda k výberu školy. Prečo architektúra, keď všetci okolo vás boli lekári? Z trucu?
Môj otec je neurológ, mama pediatrička, dedo gynekológ a babka otorinolaryngologička, takže sme skutočne po všetkých stránkach lekárska rodina. Vždy ale nás, deti, od povolania lekára odhovárali. Ani náhodou z nás nechceli mať doktorov, skôr naopak. Keď som prišiel s nápadom skúsiť architektúru – rád som kreslil, sochárčil a chodil som aj na výtvarnú – mama ma okamžite podporila. Zistil som, že mi ide geometria, že mám priestorové myslenie, rok som sa poctivo pripravoval a z kvázi problémového študenta sa stal študent architektúry.
Podporovala vás rodina intenzívne aj v oblasti hudby?
V tej ma podporovali vždy. Mama nie je veľmi muzikálna a zakladá si na tom, že je hluchá (pričom si myslím, že to nie je celkom pravda), otec hral pekne na gitaru a počúval dobrú rockandrollovú hudbu. Takže od neho to mám. Dedo z maminej strany je amatérsky organista a celý život krásne hrával, druhý dedo spievaval parádnym, hrdinským tenorom. Hudbu mám teda aj od dedov. Od začiatku asi bolo zjavné, že mám talent, dokonca ma v detstve dali na husle, no husle a ADD nešli veľmi dohromady. Virtuózny nástroj v rukách neposedného chlapca s veľkými rukami – bolo to osem rokov trápenia. (smiech)
A tak ste prešli na gitaru a prvú kapelu Appendix, ešte stredoškolskú. Od začiatku bolo jasné, že budete aj spievať?
V podstate áno. Keď som začínal, myslel som si, že budem gitarista. Ukázalo sa však, že nájsť speváka, alebo toho, kto by to trošku vedel, je väčší problém, ako nájsť gitaristu. Ostalo to teda na mne, lebo som trošku spieval. Postupne som sa zlepšoval, až som si o sebe začal myslieť, že som viac spevák, ako gitarista, hlavne však preto, že sa mi na gitare nechcelo cvičiť. Naša prvá kapela sa volala Appendix a vznikla niekedy v čase, keď som mal štrnásť a kamarátil som sa s Lukášom Filom. S ním sme vlastne v jednej kapele až doteraz.
Hrať v kapele, to musel byť dobrý ťahák na dievčatá…
Kto nemal na strednej škole kapelu, akoby ani nebol, každý mal nejakú. 90. roky boli érou návratu rockovej hudby a dobrých albumov, mať vlastnú kapelu bolo strašne cool a u nás to vtedy bolo na prvom mieste. Všetko ostatné bolo druhoradé. Brali sme hudbu veľmi vážne, vážnejšie ako učenie či frajerky.
V Appendixe ste prežili úspešných trinásť rokov, na konci ktorých ste konečne vydali svoje prvé CD. Prečo ste tak dlho otáľali?
K tomu jedinému cédečku musím povedať, že tak vtedy vyzerala naša tvorba. Originálne, ale aj komplikovane a zdĺhavo. Boli sme kapela, ktorá sa stretávala dvakrát týždenne na niekoľko hodín v garáži, kde sme „džemovali“, skúšali a hrali. Vytvoriť jednu pesničku, uzavrieť ju s tým, že sme konečne spokojní, nám niekedy trvalo aj pol roka. Po dvanástich rokoch fungovania sme vydali album (jeho názov je I.), na ktorom bolo dvanásť pesničiek. Vychádza to teda na jednu pesničku za rok. (smiech) Krátko na to sme prišli o bubeníka a kapela sa rozpadla. Nie však pre hádku, asi sme všetci potrebovali nejakú zmenu a nový vietor.
A zmena prišla v podobe Korben Dallas. Ako ste hľadali meno novej kapele?
Predovšetkým sme hľadali veľmi dlho. S Lukášom sme si povedali, že po rozpade Appendixu budeme v hraní pokračovať. Našli sme si nového bubeníka Oza Guttlera a mali sme už hotových dosť pesničiek, dokonca sa nám zdalo, že je najvyšší čas ich nahrať, stále sme však pre kapelu nemali vhodný názov. Padali všelijaké vtipné návrhy a už-už sme sa takmer volali Hio, ale nakoniec rozhodol zážitok z krčmy: šiel som na toaletu, kde som objavil za zrkadlom zastrčený papierik, na ktorom bolo napísané Korben Dallas. Netušil som, čo to znamená, ale dobre to znelo, a tak som Lukášovi poslal esemesku, že sa budeme volať Korben Dallas. Súhlasil, a až keď sme na druhý deň googlili, zistili sme, že je to meno postavy, ktorú vo filme Piaty element stvárnil Bruce Willis.
S Lukášom Filom, basgitaristom a textárom kapely, sa poznáte viac ako polovicu života. Fungujete ako v dobre zohratom manželstve?
Našťastie to nie je manželstvo, pretože by sme si asi vedeli dobre liezť na nervy. Mávame také dlhšie prestávky, keď sa aj dva týždne nevidíme, ale to je maximum. Sme na seba veľmi zvyknutí. Len výnimočne sa stane, že spolu nesúhlasíme. Náš tretí člen kapely, Ozo Guttler, ktorý k nám prišiel neskôr, má predsa len svoj vlastný názor a občas ho frustruje, akí sme s Lukášom rovnakí. Príkladom je aj fakt, že Lukáš nikdy v živote nenapísal text, ktorý by spieval niekto iný ako ja a pritom ich napísal stovky. Keď píše, podľa mňa už trošku rozmýšľa, že tie texty píše pre mňa. Ako keby hovoril mojimi ústami.
Stalo sa niekedy, že ste dali Lukášovi text prerobiť, alebo ste ho aspoň vrátili „na korektúru“?
Sú texty, ktoré mi sadnú úplne presne, nespravím v nich žiadne zmeny, vezmem gitaru a pesnička je za chvíľu hotová. Potom sú také, kde je trochu viac trápenia a Lukáš ich dorobí, pozmení alebo domyslí refrén, ale sú aj veci, ktoré po Lukášovi nedokážem zaspievať. To sú tie, kde sa vyjadruje naturalisticky o svojom tele, kde sú intímnosti a musím si ho predstavovať… tak tie piesne vynechávam a ostávajú odložené pre históriu. Občas sa ale dohodneme na zmene, napríklad v piesni Otec spievam v refréne: Chcem tisíc očí, dvanásť rúk, čo ťažko drú, a betónovú tvár. Strašne mi tam sedelo to „betónovú“, lebo to má dobrý rytmus, ale Lukáš tam chcel mať pôvodne teflonovú tvár. Dohodli sme sa… ako architekt som si presadil betón… (smiech)
Nie je vám ľúto, že úspech a sláva prišli až po tridsiatke, keď máte rodiny, zamestnania a nie, keď ste mali dvadsať a všetko bolo oveľa viac „free“?
Vďakabohu, že to je takto, už máme viac rozumu a myslím, že aj zo zdravotných dôvodov je to pre nás lepšie. (smiech) V našom prípade prišiel úspech spolu so singlom Otec, a ten sme pustili do sveta v deň mojich 33. narodenín. To je dobrý vek. Nemyslím si ani, že nám niečo ušlo, sme skupina pre dospelých, s dospelými textami a na to musia aj členovia kapely dospieť. A dospievanie nám, chlapom, chvíľu trvá…
Pieseň Otec sa zakaždým uvádza ako vaša „osudová“. Nie je to nespravodlivé voči ostatným piesňam?
Otec a Beh boli prvé, ktoré zasiahli väčšie množstvo ľudí a sú preto o čosi úspešnejšie. Aj ja to tak mám – obľúbené kapely som najčastejšie objavil cez nejakú „superskladbu“, a tú mám od nich najradšej doteraz, aj keď medzitým prišli ďalšie. Na každom albume máme pieseň, ktorá je viac úspešná a žije si vlastným životom, napríklad aj skladba Za sklom, o ktorej mnohí tvrdia, že práve tá je naša najlepšia. Na albume Banská Bystrica máme jemnú, zaľúbenú pesničku Ľahká, aj tú majú ľudia radi.
Ako vznikla spolupráca s kapelou Lucie, Janou Kirschner či Anetou Langerovou?
Okrem Lucie sme spolupracovali samostatne s Davidom Kollerom, ktorý pracoval na svojom výberovom albume najlepších piesní mimo kapely Lucie a prizval si k tomu aj nás. Stretli sme sa na festivale Vrbovské vetry, Lucie hrala pred nami a David sa už chystal odísť na hotel. Začul ale našu hudbu, a tak sa vrátil, dokonca vyhodil zvukára a robil nám ho on sám, pričom si vypočul celý náš koncert. Bol na našom koncerte v Bratislave, stretli sme sa v Prahe a hrali sme spolu aj v Londýne, čo je asi signál, že sa mu páči, čo robíme.
Janu sme oslovili v čase, kedy sme mali pesničku o láske a zdalo sa nám, že duet s ňou by mohol byť silný… Anetu sme oslovili vyslovene plánovite, pretože do skladby Sen sme potrebovali veľký, zaujímavý a orchestrálny hlas. Každá spolupráca, a nech to pokojne znie ako klišé, nás niekam posunula.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív Compass architekti
Celý rozhovor si prečítate v INTERIER-EXTERIER júl-august (2018)