Galéria Bořek Šípek

 

Vo februári si umelecký svet pripomenul druhé výročie odchodu na večnosť ikonického českého výtvarníka, architekta, dizajnéra a tvorcu sklených umeleckých objektov. V bratislavskom Dessewffyho paláci však doposiaľ pretrváva jeho originálne fluidum – prostredníctvom unikátnych sklených diel.

 

 

Svetoznámy český umelec otvoril viacero galérií po celom svete a jeho práce obdivujú v New Yorku, Tokiu, Bangkoku, Šanghaji, Londýne, Paríži, Amsterdame, Miláne či Barcelone. Bratislavskú galériu (jedinú na Slovensku) otvoril v roku 2014 a milovníci umenia originálneho dizajnu v nej môžu obdivovať nielen originálne sklené objekty, ale i majstrovské nábytkové kúsky (kolekcia intarzovaného nábytku Achilles, inšpirovaná starogréckymi mýtmi). Šípkove umelecké diela ponúkajú príbeh, originalitu, luxus, eleganciu i extravaganciu a jeho výrobky zo skla „made by“ Šípek nechýbajú v domácnostiach najnáročnejších zákazníkov.

Galéria Bořka Šípka stále spolupracuje so sklárňami, ktoré v súčasnosti vedie jeho syn Dalibor a naďalej vyrábajú sklo Bořka Šípka. Vďaka tomu vo svojej výstavnej sieni ponúka originálne vázy, karafy, poháre, misy, ba i lustre či drobné úžitkové sklo z kolekcie Shelf. A možno sa nimi nielen kochať, ale dajú sa aj zakúpiť. Každý kus bol vyrobený ručne, a tak je neopakovateľným originálom. Vlastniť ho znamená mať doma rodinné dedičstvo najvyššej kvality.

 

 

Životný príbeh

Život Bořka Šípka (14. jún 1949 – 13. február 2016) ponúka typický príbeh človeka, ktorý sa vypracoval sám. Keď mal pätnásť, stratil rodičov (obaja zomreli na rakovinu) a Bořkovým poručníkom sa stal René Roubíček, sklársky majster, ktorý ho zapísal na kurzy kreslenia a pomohol mu hľadať vlastnú tvorivú cestu. V devätnástich emigroval do Nemecka bez akýchkoľvek prostriedkov a jediným jeho aktívom bolo vzdelanie, ktoré získal na strednej umeleckej škole v odbore výroba nábytku. Výrobou nábytku sa v Nemecku aj živil, kým získal štipendium na univerzite v Hamburgu, kde vyštudoval architektúru a neskôr filozofiu v Stuttgarte. Mnoho rokov učil na univerzitách v Hannoveri, Essene a Prahe. Od roku 2005 bol dekanom na fakulte architektúry a environmentálneho dizajnu Technickej univerzity v Liberci.

Svoj prvý výrazný úspech zaznamenal so skleným domom, ktorý navrhol pro svoju sestru a za ktorý mu v roku 1984 udelili German Architecture Prize. To mu otvorilo dvere do sveta a odsťahoval sa do Amsterdamu, ktorý ho fascinoval liberálnou atmosférou a kozmopolitným duchom. V polovici 80. rokov si ho všimla prestížna talianska dizajnová spoločnosť Driade, a tá mu zaistila raketový vzostup. Stal sa „najvýznamnejším súčasným dizajnérom, ktorý vyvoláva túžbu po imaginárnom magickom svete v šialenej dennej realite“. Driade vydala aj samostatný katalóg jeho nových prác – v tej dobe mali samostatný katalóg iba štyria ľudia: Francúz Phillipe Starck, Španiel Oscar Tusquets, Talianka Antonia Astori a Čech Bořek Šípek. Vďaka Driade sa stal pojmom a stále viac dizajnových firiem si objednávalo jeho návrhy. Holandsko, kde žil, zasiahla „šípkománia“ a Šípek začal navrhovať exkluzívne produkty v malých limitovaných kolekciách: stoličky či iný nábytok, príbory, sklo, porcelán, svetlá a ďalšie doplnky do domácnosti. Vďaka Driade mal taktiež možnosť objavovať Áziu a svoju vášeň pre ázijskú kultúru. 
Napriek obrovskému úspechu sa vždy cítil byť viac architektom, než dizajnérom. Mal pre to jednoduché vysvetlenie: základom dizajnu je dávať veciam pekný obal, pričom je ale stále najdôležitejšia funkcia. Architektúra naopak bola preň vytváraním priestoru a dizajn jej pôvodnou prirodzenou súčasťou. „Architektúra má moc pozitívne ovplyvňovať ľudí. Je v tom oveľa silnejšia, než akákoľvek iná forma umenia. Keď vytvorím nejaký objekt, zaujíma ma, ako bude na ľudí pôsobiť. Architekt sa môže s ľuďmi hrať, viesť ich domom tak, ako potrebuje. Jednotlivé miesta majú odlišný charakter a vyvolávajú v ľuďoch rôzne emócie. Keď vstúpite do divadla, nevyhnutne cítite niečo iné, než keď vstúpite do spálne či kancelárie.“
O súčasnej architektúre tvrdil: „Keď sa architektúra zakladá na tradíciách, keď z nich vychádza, každý človek ju môže chápať. Snažím sa interpretovať nový kontext novým spôsobom. Je mi bližšie novátorsky pojať niečo tradičné, než experimentovať. Tradícia bola pre mňa vždy väčšou inšpiráciou než experimentovanie. V období renesancie sa hovorilo, že pri vchode do kostola by mali byť najmenej štyri schody. Keď vstupujete do budovy po schodoch, robíte to s väčšou noblesou, než keď do nej len tak vpadnete. A z toho sa môžete veľa naučiť – ja ako architekt môžem nechať ľudí vstúpiť do budovy rýchlo, priamo, alebo pomaly, vznešene a s rozmyslom, a to v nich vyvolá iný pocit…“
Tajomstvo, prečo bol Bořek Šípek taký úspešný na poli dizajnu i v architektúre, sa môže môže skrývať v tejto vete: „Pokiaľ nie ste schopní znovu začínať, zapadnete do rutiny. Som rád, keď nie som obmedzovaný. Jediné obmedzenie, ktoré vítam a ktoré je pre mňa stimulujúce, je obmedzenie vlastným zadaním – jeho hranicami. Z toho vychádzam a tomu sa podriaďujem. To ma naučili moje dve emigrácie.“

 

 

Peter Michal, www.boreksipek.com

foto Galéria Bořek Šípek

 

Viac si prečítate v INTERIER-EXTERIER marec-apríl (2018)