Pri rekonštrukcii starého domu, ktorý do roku 1948 slúžil ako tančiareň a po znárodnení vyše päťdesiat rokov už len ako sklad, chcela pravnučka pôvodného majiteľa a zároveň jeho budúca užívateľka spojiť v ňom svoje pracovné aktivity s bývaním tak, aby sa pri tom v maximálnej miere zachovala atmosféra otvoreného vnútorného priestoru. Pre naplnenie týchto predstáv si zo siedmich vytipovaných architektov zvolila riešenie architekta Pavla Míčeka. Podľa nej najlepšie pochopil, čo od nového bývania očakáva. Priznala, že aj z jeho návrhu sa však mnohé veci ešte menili. Najvýraznejšiu polemiku vraj zvádzala pri výbere strechy. Kým ona trvala na klasickej sedlovej, architekt sa ju snažil presvedčiť, že koncepčne by sa domu viac hodila strecha rovná, to ale vzhľadom na prostredie ona považovala za neprirodzené – v obryse chcela zachovať pôvodný charakter.
Pri interiéri sa ale obaja vzácne zhodli na jeho otvorenosti. Architekt do objemu definovaného štyrmi murovanými stenami so sedlovou strechou vložil nový dvojpodlažný modul, ktorý vo svojich útrobách ukrýva intímnejšie priestory. Ústredný loft zachoval na niektorých miestach otvorený až po krov a cez výrazné presklenie južnej steny ho presvetlil južným slnkom. Návrh je založený na vzájomnom napätí medzi priestormi s odlišnými proporciami, na rozdielnej intenzite svetla, otvorenosti a uzavretosti, a tiež na interakcii medzi starým a novým.
Roman Nečas, foto: Jozef Barinka
