Divočina

 

Z tábora vyrážame o štvrtej. O chvíľu začne svitať a naša malá skupinka, ktorú vedie rancher José, brazílsky sprievodca, nechávajúci sa familiárne oslovovať „Cabello“ (vlasáč), sa ponáhľa v ústrety slnku. Národný park Pantanal s najväčšími mokraďami sveta sa na severozápade Brazílie rozprestiera až k bolívijským hraniciam. Má rozlohu s veľkosťou približne ako Slovensko, Maďarsko, Rakúsko a Švajčiarsko dohromady.

 

Krajina tam dolu

Moja neutíchajúca túžba zažiť dobrodružstvo v divočine zvíťazila nad všetkými racionálnymi či iracionálnymi argumentami a po dvoch rokoch odriekania napĺňam svoj sen. Ten si s väčšími či menšími obavami dofarbujem počas sladkastého podriemkavania. Prapodivne s ním harmonizujú časté turbulencie lietadla. Krajina tam dolu, hlboko pod oknami lietadla, dávno zmenila charakter. Nekonečnú rovinu len sem-tam narúšajú prazvláštne ojedinelé kužeľovité kopce rozmiestnené s dokonalou pravidelnosťou, ako by ich sem porozkladala ruka obra. Celú oblasť pokrýva žltohnedý poprašok, takže z výšky vyzerá skôr ako rozľahlá nehostinná púšť, než úrodná zem prekypujúca životom. Zelená Amazonia už dávno zostala za chrbtom. Vo vzduchu sme viac ako štyri hodiny a pod lietadlom sa rozprestierajú pláne Mato Grosso, jedného z najväčších zväzových štátov Brazílie. Čoskoro pristaneme v hlavnom meste Cuiabá. Pri spomienke naň mi vlasy hrôzou vstávajú dupkom. Cuiabá, Cuiabá, čo tam len budem robiť?

 

Cuiabá

Toto vyše polmiliónové mesto mi nikdy neprirástlo k srdcu. Jediným dôvodom, prečo ho znovu navštívim, je fakt, že predstavuje vstupnú bránu do Národného parku severného Pantanalu. Sú to už dva roky, čo ma pred samotou na tomto „opustenom ostrove“ svojím spevom a prítomnosťou zachránila krásna Mariane, doktorka z Kalifornie, ktorá počas svojej praxe precestovala najmenej navštevované miesta Južnej Ameriky a istý čas sa tu zdržala, keď pracovala pod záštitou OSN ako koordinátorka pomáhajúca ľuďom v núdzi. V Cuiabe bola na niekoľkodňovej dovolenke, pričom bývala v pousade u Laersia, strážcu Národného parku a skvelého sprievodcu divočinou. Tam sme sa zoznámili a spoločnosť mi robili dvaja indickí priatelia z anglického Manchestru, ktorí so mnou zdieľali dobrodružstvá v močiaroch – to všetko sa však udialo pred dvoma rokmi. Čo bude teraz, netuším, svoje plány som si skomplikoval zmeškaným letom z Manaus, a narušil tak dlho pripravovaný cestovný program. Bude ma niekto z ubytovne čakať? Rozhliadam sa po letiskovej hale, keď tu ku mne pristúpi počerný chlapík a opatrne sa pýta, či nie som Enrique Stanley. Skvelé, Laersio predvídavo poslal svojho človeka na letisko pre prípad, že by som priletel neskorším spojom…

Po desiatich minútach prepletania sa úzkymi uličkami sme dorazili na miesto. Mnoho sa tu nezmenilo, ale niečo predsa. Ubytovňa po renovácii žiari novotou. Laersio ma hneď víta s otvorenou náručou. Stále vyzerá, akoby z oka vypadol Jackie Chanovi. On ma zasa prirovnáva ku Keithovi Richardsovi z Rolling Stones, smeje sa a búcha ma po pleci. „A teraz k veci,“ preruší srdečné zvítanie, „ako si predstavuješ tunajší pobyt?“ Chcem nejakú dobu stráviť v divočine a zažiť niečo výnimočné, na čo odpovedá, že som si nemohol vybrať lepší čas. Dohodneme sa, že zostanem zopár dní v Cuiabe, kým on pozbiera zopár ľudí, s ktorými sa vyberieme na potulky divočinou.

Chcel by som sa vybrať smerom, ktorý nie je dostupný pre každého. Na výpravu sa teda vyberieme po takzvanej jaguárej ceste, čo na deväťdesiat percent garantuje, že zažijem niečo výnimočné. Na výber máme stretnutie s jaguárom, alebo veľkou anakondou. Cestou k izbe všade narážam na portréty impozantnej škvrnitej mačkovitej šelmy… Dokonca je s celou rodinkou zobrazená ešte aj na popolníku, zdobiacom stolík na konci chodby. Keď sa konečne dostanem do postele, pri predstave nezvyčajných zážitkov neviem zaspať. Obrázky na stenách akoby ožívali. Zdá sa mi, že jaguáre číhajú všade okolo mňa. Radšej ani oči neotvorím, neviem sa dočkať…

 

Gigantický vianočný stromček

Pri raňajkách nájdem na stole odkaz od Laersia. Píše, že odchádza do Campo Grande, vzdialeného tristo kilometrov, ide tam vyzdvihnúť ďalších zákazníkov na našu výpravu a vráti sa až o niekoľko dní. „Čo s načatým večerom?“ uvažujem. Mám pred sebou niekoľko voľných dní. Nezostáva mi iné, len venovať sa Cuiabe, mestu, ktorému dala meno rieka, na brehoch ktorej sa rozprestiera. Stojí tu mramorový obelisk, označujúci stred juhoamerického kontinentu. Spomedzi historických koloniálnych stavieb vytŕčajú trochu nudné výškové budovy, pričom celé mesto akoby sa stavalo nielen bez plánu, ale aj bez kreativity. Jeho centrum či „chrbtovú kosť“ tvoria dve rovnako dlhé paralelné triedy, podobné ako vajce vajcu. Celý deň zívajú prázdnotou a len občas nimi prehrmí šnúra automobilov uháňajúca odnikiaľ nikam. Z jednej i druhej strany na ne nadväzujú ulice a uličky spôsobom, ktorý z vtáčej perspektívy pripomína gigantický vianočný stromček rozložený na zemi. Je sobota a spoločnosť mi počas prechádzky robia len sucho, dusno, nesmierna horúčava a niekoľko naježených polodivých psov. Ostrý tieň kopíruje moje kroky. Mesto sa ťahá dvoma smermi: na sever a juh. Juh zapĺňajú rôzne obchodné spoločnosti, sever by mal poskytovať gastronomické zážitky. Tie zväčša zastupuje len rýchle občerstvenie typu McDonald či KF Chicken. Kedy sú otvorené, to vie len pán boh… Za zmienku stojí mestská katedrála, miestny Notre Dame, podľa ktorého ju postavili. V útrobách skrýva Múzeum sakrálneho umenia, no aj to je po väčšinu týždňa zatvorené. Neďaleký ultramarínový hospic je taký modrý, že smelo konkuruje oblohe…

 

Iný kraj, iný mrav

Človeku mimovoľne napadá otázka, čo je vlastne ekonomickým ťahúňom tohto osamelého prazvláštneho mesta na vyprahnutej rovine. Osirelé uličky, tiahnuce sa ledabolo do svahov kamsi dostratena, sú preplnené kaderníctvami a holičstvami – aj tie sú počas dňa väčšinou zatvorené ako všetko ostatné. Pozornému oku však neujde čulý ruch vo vnútri. Je jasné, že ide zväčša o rodinné podniky – v nich majitelia hlasne gestikulujú, smejú sa, popíjajú či si vo vode chladia nohy. Možno práve v tom tkvie ich ekonomická prosperita. Ako sa vraví: iný kraj, iný mrav. Pohnem sa ďalej. Na jednej z ulíc narazím na obrovský sex shop. V jeho chladnom prítmí pracujú tri dievčatá. Jedna pôvabnejšia, než druhá. Ponúkajú mi modré z neba, hneď ako vstúpim do dverí. Ja sa chcem len spýtať na cestu do obchodného centra. Tá najkrajšia obstojne hovorí po anglicky a je pripravená ísť so mnou kamkoľvek, len nie tam. Prejavuje to viac než okato… no potom predsa pochopí a keď ukáže smer, ponáhľam sa svojou cestou. Obchodné centrum, ktoré nahrádza chrám kultúry v pustine, ma ale nepresvedčí. Otvorená je len chladná mramorová galéria, ktorá zopár unaveným návštevníkom poskytuje útočisko pred nesmiernou páľavou. Všetko ostatné je zatvorené. Cestou do ubytovne si všimnem chrám Najsvätejšieho Krista Spasiteľa. Pred večernou bohoslužbou to na jeho schodisku a prístupovej ceste vyzerá, akoby tu predávali posledné lístky na futbalové finále majstrovstiev sveta. Očividne sa sem vyhrnula aspoň polovica obyvateľov hlavného mesta…

 

 

Stanislav Zachar › foto Stanislav Zachar, iStock

 

Viac si prečítate v INTERIER-EXTERIER september-október 2020