V hlbinách dažďového atlantického pralesa sa stretli raz traja mudrci. Prvý z nich sa zohol. Zdvihol drevenú paličku a rukou ňou do vlhkej zeme pokojne načrtol priamku. Keď sa vzpriamil povedal: „Dajte mi priestor a ja vám postavím hraničné piliere.“ Druhý riekol: „Dajte mi krídla a ja vám v ňom postavím mesto, ktoré nebude mať na svete páru.“ A ten tretí sa na chvíľu zamyslel a zašepkal: „Súhlasím.“
Tí traja boli urbanista Lucío da Costa, architekt Oscar Niemeyer a Juscelino Kubitschek, prezident Brazílskej republiky. Práve on potom nasadol do pripraveného bagra a mohutnou lyžicou symbolicky zahryzol do zeme, ktorá nemala byť nikdy pokorená. Náš časopriestor sa vtedy prehupol už do druhej polovice 20. storočia a nad nekonečnou zelenou hladinou nedotknutého tropického pralesa sa vysoko na oblohe rysovala silueta krúžiacej volavky. Ktovie, možno práve jej elegantné krivky sa stali námetom pre pôdorys mesta, o ktorom sa hovorí, že nepochádza z tohto sveta.
Sen z kameňa
Na vysokej modrej oblohe sa rozteká do biela rozžeravený slnečný kotúč a jeho lúče sa odrážajú od torza vyschnutého stromu. Na dokonalé stvárnenie Dalího apokalyptického obrazu tu chýbajú už len roztečené hodinky uväznené medzi jeho sčernetými pahýľmi. Počas rýchlo stúpajúcej horúčavy vietor strháva so sebou všetko, čo mu stojí v ceste. Jemný červený prach sa v kúdoloch dvíha zo zeme a pichá do tváre, do očí – ako kúsky rozpáleného železa odstrekujúce od elektrického oblúka. Vo vzduchu cítiť škoricu, benzínové výpary a zrelé ovocie. Pred žiarou sa nedá nikde skryť. Náznaky mestskej zelene tvoria len zúbožené skupinky paliem a pod nimi do žlta vypálené trsy trávy. Rady zelenkavých uniformných panelákov, predstavujúcich vládne budovy, vytvárajú akúsi kamennú aleju tiahnucu sa od veľkého kruhového námestia až kamsi za obzor. Sú formálne odmerané a cítiť z nich chlad. Je načase porozmýšľať, kde sa stala chyba.
Hľadať nové svety
Ale kde začať? Na vysokom schodisku nad námestím v oceľovom stojane visí obrovská guľa znázorňujúca všadeprítomné slnko. Pod ňou je vytesané: „Som pútnik, ktorý prešiel strastiplnú cestu z ďalekej domoviny až sem, do tejto zeme, aby som tu našiel slobodu, pokoj a svoju podstatu. Ale akosi to nejde. Pretože mesto, v ktorom som sa ocitol, nepochádza z tohto sveta. Nuž poďme spolu hľadať nové svety!“ Zanechal to tu istý poľský emigrant. Zahľadím sa na nápis v kameni a čítam ho znova a znova. Celé mi to nedáva zmysel. Aby som pochopil, radšej sa zameriam na architektonické dielo – mesto a jeho autora, ktorý sa chcel svojím počinom zvečniť. Juscelino Kubitschek de Oliveira bol iste mimoriadne ambiciózny a ctižiadostivý muž. Narodil sa v prvej dekáde 20. storočia v brazílskej „Diamantine“. Mal české korene po otcovi, českom emigrantovi Kubíčkovi. Juscelino to v živote dotiahol veľmi ďaleko. Bol lekárom urológom a… veľkým vizionárom. V armáde získal hodnosť plukovníka a napokon získal aj prezidentský stolec. Možno práve obrovská moc, ktorú sústredil vo svojich rukách ho doviedla až k myšlienke vytvoriť nové hlavné mesto pre obrovskú krajinu, ktorá sa očividne začala stavať na nohy. Sám si vo svojom velikášstve predstavoval, že vybuduje mesto, ktorého sláva sa bude raketovou rýchlosťou šíriť do celého sveta. Nadšene preto pred sebou hnal „cariocas“, obyvateľov Ria (vtedajšieho hlavného mesta), do pustín strednej Brazílie, kde plánoval uskutočniť svoj sen z kameňa. Pre tento účel zobral so sebou dvoch na slovo vzatých odborníkov, aby mu pomohli zvíťaziť nad prírodou. A tu niekde sa zrodila fatálna Kubitschekova „chyba“, ktorú robia ju aj iní mocní tohto sveta. Rozhodol sa ignorovať interakciu nového mesta so sveta okolo neho. Tento problém nevznikol na poli vedy, ale ekonomickou a sociálnou činnosťou nás, ľudí. Pojem „životné prostredie“ totiž definuje tú časť sveta, ktorú práve obývame, ovplyvňujeme ju a aj sa jej prispôsobujeme. A na ten tretí aspekt Juscelino akosi pozabudol. Jeho sen začal klčovaním Atlantického dažďového pralesa, ktorý kedysi zaberal centrálnu a východnú časť krajiny. Po jeho vyklčovaní na náhornej plošine centrálnej Brazílie vznikla vetrom ošľahaná púšť spaľovaná slnkom, tiahnuca sa od východu na západ, od severu na juh. V jej centre sa postupne začali dvíhať kontúry prvých bizarných tvarov budov od majstra tzv. „brutálnej moderny“ Oscara Niemeyera. Niemeyer, ktorý dostal od prezidenta právo naplno rozvinúť svoju kreatívnu fantáziu pri stavbe novej metropoly, stále častejšie narúšal prísne predstavy o tvare a veľkosti mesta svojho kolegu urbanistu Costu. Ten pri výstavbe neoblomne trval na svojom stanovisku: mesto bude mať chrbtovú kosť tvorenú dvoma paralelnými avenidami o dĺžke desať kilometrov, z ktorých budú na východ a západ vystreľovať dva šesťkilometrové cípy v podobe krídel letiacej volavky, určené pre výstavbu. Celý objekt obkolesí desaťkilometrová diaľnica, a tá vytýči hranice mesta. Satelitné mesto, ktoré vyrastie ako vonkajší okruh, nebude mať nič spoločné s metropolou o rozlohe 36 km2. Tak sa obaja majstri stavbárskeho umenia ocitli ako dva kohúty na jednom smetisku a z bývalých kolegov sa stali rivali na život a na smrť. Hovorí sa: kde sa dvaja bijú, tam tretí… A ten tretí robí chyby.
Vízia industriálnej krajiny
Robil ich aj prezident Kubitschek. Kým jeho vízia o novom hlavnom meste len veľmi pozvoľna začala naberať na kontúrach, pustil sa bezhlavo do svojho ďalšieho projektu. Jeho bagre sa tentokrát zahryzli do panenského Amazonského pralesa s úmyslom podmaniť si aj toto čarokrásne územie a doslova ho vyrvať z lona matky prírody. Základ jeho devastácie mala tvoriť transamazonská magistrála pretínajúca prales zo severu na juh. Každých dvesto kilometrov bola plánovaná výstavba samostatného mesta, ktoré by s tým nasledujúcim prepájala sieť diaľnic, aby sa kontinuita pralesa navždy prerušila. Celá oblasť Amazonie sa mala premeniť na obrovskú priemyselnú zónu, kde by sa ťažili nerastné suroviny, zlato a diamanty. Jej zbytok sa mal premeniť na poľnohospodársku pôdu a pastviny. Nuž, takto mala v globále vyzerať Kubitschekova vízia modernej industriálnej krajiny. Tento plán sa neuskutočnil aj vďaka aktivitám domácich environmentalistov podporovaných celosvetovým hnutím za zachovanie Amazonského pralesa. A prales si napokon vzal späť, čo mu patrí, po transamazonskej magistrále sa zľahla zem. Naša planéta si aspoň na chvíľu vydýchla. Ale do kedy? Novodobí následníci veľkého vizionára sú presvedčení, že zabudnuté dielo treba obnoviť a dokončiť. Kto ich zastaví?
Stanislav Zachar › foto Stanislav Zachar
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER marec-apríl 2020