Vtip, irónia, nadhľad, fantázia, emócie
Pozvanie do bytu dizajnéra je vždy čosi výnimočné. Boris Klimek, úspešný Slovák žijúci a tvoriaci v Prahe, tvrdí, že ten jeho byt na finálnu podobu ešte len čaká, no útulnosť a príjemná atmosféra sa mu uprieť nedá…
Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že vás priťahuje svet dizajnu?
Premýšľal som nad tým veľakrát a jedinou odpoveďou je, že ma to k nemu ťahalo odmalička. Spomínam si na niekoľko pre mňa zásadných a fascinujúcich momentov, ktoré ma v tomto smere veľmi ovplyvnili, napríklad na starý Pontiac môjho strýka. Strýko býval v Amerike, no vždy na pol roka prišiel na Slovensko za svojou sestrou, a to jeho staré auto bolo také obrovské, že sa ani nezmestilo na cestu… Zbieral som angličáky, legá, lepil som plastové modely lietadiel, čo mi istým spôsobom pomáhalo vnímať hmotu a priestor ako taký. A to ma veľmi bavilo…
O vašom povolaní teda bolo rozhodnuté už dávno?
Dizajnu som sa začal venovať až oveľa neskôr. Niečo som sa síce pokúšal navrhovať už na základke, ale potom som šiel naivne na strednú školu úžitkového výtvarníctva, odbor propagačné výtvarníctvo. Myslel som si, že to bude o dizajne, ale študoval som vlastne „mŕtvy“ predmet, ktorý sa týkal navrhovania výkladov, aranžérstva. Úlet, ktorý už dávno neexistuje. Aranžoval som a robil úplné nezmysly, v tom čase sa to nedalo už nikde aplikovať, pretože dávno existovali veľkoformátové tlače a ďalšie moderné vymoženosti. Okrem toho sme kopírovali starých majstrov a vyrábali kópie ich vybraných diel, a tak som napríklad máčal dva týždne papiere v čaji, aby vyzerali ako z minulých dôb…
Nič užitočné vám tá škola nepriniesla?
Prvé roky som si myslel, že je to len taká príprava, že sa to napokon nejako zvrtne od grafiky k dizajnu, ale mýlil som sa. Čosi mi to však predsa len dalo – odvtedy som veľmi vytrvalý a trpezlivý človek, ktorý sa vie zaprieť, sústrediť a venovať sa práci úplne do detailu (smiech). Horšie bolo, že keď som sa hlásil na tri vysoké školy – do Bratislavy, Prahy a na Univerzitu Tomáša Baťu v Zlíne – musel som sa na prijímačky pripravovať viac-menej sám, len s podporou môjho otca, pedagóga a skvelého výtvarníka Petra Klimeka a profesora Buriana z Bratislavy, ktorí ma nasmerovali v tom, čo by som si mal pripraviť do portfólia, aby som na skúškach zaujal.
Dostali ste sa na všetky tri školy. Zrejme vo vás na prijímačkách objavili kus talentu…
Asi bolo dobré, že som v dizajne vlastne nebol ničím a nikým ovplyvnený, ani žiadnou konkrétnou technikou, že som nelipol na žiadnom materiáli, ako napríklad drevo, kameň alebo čosi iné, bol som čistý ako ľalia. Nikdy som nevidel žiadne 3D vizualizácie, všetky svoje práce som pripravil v rukách a doslova „na kolene“, jednoducho povedané, bol som poriadne pozadu. A to asi rozhodlo. Nebol som vôbec vyhranený a tobôž nie hotový dizajnér, ktorý sa nemá kam posunúť, pre mňa bolo všetko nové a príťažlivé. Talent? Ten mali všetci uchádzači, nemyslím, že len ten rozhodoval…
Škola, človek, stretnutie, udalosť… Čo dôležité vás posunulo o hodný kus dopredu?
Určite môj otec a spomínaný profesor Burian, ktorý ma nasmeroval správnym smerom. Ja som si totiž myslel, že dizajn je len o peknej alebo zaujímavej forme, ale on mi predstavil celkom iný pohľad. Možno až trošku radikálny, ale veľmi kritický a mierne ironický, ukázal mi dizajn, ktorý sa ako keby sám seba pýta, ako má vyzerať, do akej miery je vlastne nevyhnutný a či ho niekde nie je príliš… Tento prístup sa mi veľmi zapáčil, donútilo ma to pracovať tak, aby každá vec, ktorú vytvorím, mala opodstatnenie a nejakú myšlienku. Je to pridaná hodnota, čosi, s čím sa ľudia dokážu rýchlejšie zžiť, stotožniť.
Ako napríklad s obľúbenými svietidlami v tvare balónikov. Ako vznikali?
Bola to moja diplomovka, na ktorej som pracoval rok. Na začiatku som vôbec netušil, čo chcem robiť, a tak som si zadal veľmi všeobecnú, abstraktnú tému „Poézia všedného dňa“. Tou predsa môže byť hocičo (smiech). Dlho som hľadal, až nakoniec som si začal klásť filozofické otázky a celá moja diplomová práca sa napokon stala vlastným hľadaním definície tohto pojmu. Dostal som množstvo nápadov, z ktorých mnohé ostávajú stále nezrealizované a ďalšie si už dávno žijú svoj život. Napríklad balóny. Tie pochádzajú z kolekcie inšpirovanej detstvom. Inú tému zasa inšpiroval vidiek…
Musí dizajnér žiť na vidieku, aby vytvoril krásne a funkčné veci, prepojené s dedinským životom?
Vymyslel som vtedy kolekciu, do ktorej patrili napríklad taburetka v tvare stohu sena, lampa alebo kôš na drevo, ale je pravdou, že som v skutočnosti na vidieku nikdy dlhodobo nežil. Býval som s rodičmi v paneláku, no letné prázdniny som vždy trávil v Rožňave na juhu Slovenska, kam ma rodičia na dva mesiace „odložili“ a ja som im bol za to maximálne vďačný. Tam som k vidieku trochu pričuchol a zdá sa, že mi to v dospelosti začalo chýbať. Rodičia sa pred pár rokmi presťahovali na dedinu do rodinného domu, ale je mi smutno z toho, ako sa dnes žije na vidieku: všetko je tam rovnaké, nič nekorešponduje s krajinou, všade vysoké ploty, každý barák si žije po svojom v akejsi prímestskej arogantnej architektúre… Mestský spôsob života si ľudia prenášajú na vidiek a to, čo v ňom bolo čarovné, zabíjajú. Preto som v diplomovke vychádzal z prvkov, ktoré sú pre mňa akousi poetickou kulisou originálneho vidieka, ale pomaličky sa vytrácajú a ľudia sa s nimi stretávajú čoraz menej. Do akej miery som sa s vidiekom konfrontoval ja, to asi nie je dôležité. Dôležité je, ako vo mne zarezonovali jeho jednotlivé aspekty.
Stačí dnes dizajnérom dostať nápad a zvyšok za nich spraví niekto iný?
Nápad je síce na začiatku najdôležitejší a dobré myšlienky bývajú neraz poriadne vydreté, ale návrh je iba stotina toho, čo nasleduje po ňom. Dizajnér sa musí zmieriť s výrobnými možnosťami, neraz obmedzenými, musí si osvojiť marketing, byť trochu psychológom, technológom i vývojárom a napokon všetko spojiť dokopy. Návrh dizajnu je super, ale potom nastáva makačka, kedy sa všetko dolaďuje až po často zdĺhavý proces výroby.
Existuje čosi, čo na celom procese vyslovene neznášate?
Technické výkresy. Príprava podkladov pre výrobu, to je pre mňa nezaujímavá rutina, navyše, treba dávať obrovský pozor a vopred mať na mysli veci, ktoré občas nemusia napadnúť ani skúsenému technológovi a ktoré musia „sedieť“, aby všetko vyšlo ideálne a na prvýkrát správne. Je to veľká zodpovednosť.
Každý má vlastnú definíciu dizajnu, aká je tá vaša?
Ťažko na to odpovedať. Často sa stretávam s tým, že každý z mojich kolegov, väčšinou bývalých spolužiakov, sa na poučku dizajnu pozerá celkom inak. Totiž niekto z nás sa venuje produktovému, iný priemyselnému dizajnu, ďalší je viac fanúšikom interiérového či transportného dizajnu… Ja si však ako produktový dizajnér, našťastie, dosť často môžem dovoliť robiť veci autorsky, s istým konceptuálnym presahom a neobmedzovať sa až tak veľmi nákladmi na výrobu. Pre mňa osobne dobrý dizajn predstavujú osobité a funkčné veci s iróniou, vtipom a nadhľadom, také, ktoré dokážu podnietiť ľudskú fantáziu a emócie. Chcem to všetko v ľuďoch naštartovať, aby si k dizajnu našli cestu, aby im bol bližší a aby sa neriadili trendmi a tým, čo práve teraz „fičí“. Trendové veci sú pominuteľné.
Dobrý príklad ponúkajú spomínané balóny ako pripomienka detstva. Keď ste na tejto kolekcii pracovali, spísali ste si najskôr zoznam, čo všetko by mohlo ľuďom evokovať detstvo?
Samozrejme, sedel som, rozmýšľal a hral sa so skladačkou toho, čo všetko patrilo k nášmu detstvu, niečo, čo netreba meniť a vylepšovať a čo každému z nás ihneď docvakne: nafukovací bazén som navrhol ako vaňu, balón ako svietidlo, napadli mi aj ďalšie predmety, ale nestačilo ich len použiť a priradiť im násilne nejakú funkciu. Musela vďaka nim vyniknúť istá nostalgia.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív Borisa Klimeka
Celý rozhovor si prečítate v INTERIER-EXTERIER máj-jún (2018)