Ak hľadáte skutočnú exotiku, nemusíte cestovať na druhý koniec sveta. Stačí zájsť na neďaleký Kaukaz. Dokonalým príkladom je Baku, hlavné mesto Azerbajdžanu, ktoré v sebe spája prvky vzdialeného Orientu s dobre známymi črtami východnej Európy, a to všetko oblieka do rúcha modernej architektúry. Len na máloktorých miestach našej planéty nájdete takúto kombináciu.
Azerbajdžan, relatívne malá krajina na brehoch Kaspického mora, nemá príliš vysoké hory, ani veľmi úrodnú pôdu, nie je to veľký politický hráč a ani príliš kontroverzný štát. Nevytŕča veľmi z radu. Je to ale skutočne tak? Keď sa pozrieme na jeho hlavné mesto, pochopíme, že pod rúškom konformity vznikol na Kaukaze moderný ropný štát. Lebo Azerbajdžan a jeho fotogenické srdce Baku sú postavené na čiernom zlate.
Kolíska ropného priemyslu
Polostrov Abšeron, na ktorom sa Baku rozprestiera, bol prvým miestom na svete, kde sa ropa začala ťažiť vo veľkom už koncom 19. storočia. Bývalo jej tu tak veľa, že stačilo kopať zopár metrov do hĺbky a narazili ste na čierne zlato. Práve preto sem dlhodobo prúdili obchodníci a špekulanti zo všetkých kontinentov. Bohatstvo tu našli dokonca aj švédski bratia Nobelovci a jeden z nich, Alfréd, neskôr na ziskoch z Baku postavil aj prestížne ocenenie, Nobelovu cenu. Dnes by ste už síce ropu na každom kroku priamo v Baku nenašli, no v mimoriadnych objemoch sa stále ťaží v okolitom Kaspickom mori. Aj preto si v Baku možno užiť niektoré z osobitostí úzko spojených s ťažbou čierneho zlata, predovšetkým zaujímavé stavebné projekty financované z ropných peňazí.
Historické centrum
V Azerbajdžane sa vďaka rope stavia všetko možné od moderných stavieb po historické budovy a v Baku to vidieť prakticky všade. V tieni moderných presklených budov hlavného mesta sa nachádza rozsiahle historické centrum. Nie je to však hocijaké historické centrum, ale také, ktorého významná časť bola postavená nanovo, v historizujúcich architektonických štýloch. Akoby za posledných tridsať rokov Azerbajdžanci dokončovali dejiny mesta, alebo ich jemne upravovali podľa svojej chuti. Vďaka tomu si tu možno vychutnať úzke uličky takmer ako vystrihnuté z rozprávok tisíc a jednej noci zároveň s veľkorysými bulvármi pripomínajúcim Európu konca 19. storočia, ktoré by ste tu pred 50 rokmi nenašli…
Neznamená to ale, že by Baku nemalo skutočné historické staré jadro – v centre neďaleko pobrežia Kaspického mora objavíme príjemné pôvodné centrum, obohnané historickými múrmi, dokonca zapísané vo svetovom dedičstve UNESCO. V labyrinte uličiek sa tu skrýva pekný Palác Širvanšáchov, pôvodnej vládnucej rodiny krajiny, alebo Veža panien, významné a zaujímavé historické opevnenie opradené príbehmi a legendami. Okolo sú roztrúsené starobylé odpočívadlá karaván z čias historickej hodvábnej cesty aj pozostatky tradičných kúpeľov. Je to historické jadro, ako má byť. A aby bolo o čosi väčšie (a hlavne veľkolepejšie), tak za jeho múrmi Azerbajdžanci dostavali nové historické centrum. Niekomu sa to môže zdať zvláštne, ale zdá sa mi to lepšie, ako by ho búrali.
Presklené plamene
Na panoráme Baku rozhodne nik nemôže prehliadnuť jednu budovu, teda presnejšie tri budovy. Nad starým mestom, vedľa socialistickej budovy parlamentu, sa týči jeden zo symbolov mesta – tri efektné, do očí bijúce Plamenné veže. Tieto monumentálne presklené vežiaky oblých tvarov bdejú nad starým uličkami Baku ako tichí strážcovia. Najvyšší z nich má 182 metrov a skrýva v sebe kancelárie a hotel. Na prvý pohľad je nepochopiteľné, prečo sa niekto rozhodne stavať takéto čudné a určite zbytočne nákladné mrakodrapy. Avšak práve história mesta spojená s nerastnými surovinami, inšpirovala tento odvážny architektonický čin. Veže totiž majú pripomínať plamene, ktoré poháňané zemným plynom tu odnepamäti šľahali zo zeme a ktoré dodnes blčia pri meste – na horiacej hore Yanar Dag. Zároveň táto zaujímavá kombinácia starého a nového sa stala charakteristickou pre väčšinu veľkých architektonických projektov Azerbajdžanu posledných tridsiatich rokov.
Tie okrem architektúr spája skutočnosť, že vznikali s posvätením tej istej vládnucej garnitúry. Azerbajdžan totiž nie je tak celkom demokraciou, ale už od 90. rokov mu vládne vládnuca dynastia rodiny Alijevovcov, ktorí krajinu držia pevne v rukách. Heidar Alijev sa moci v Azerbajdžane ujal krátko po páde Sovietskeho zväzu a po jeho smrti ju zručne uchopil jeho syn Ilham. Ich vízia Azerbajdžanu ako moderného štátu ukotveného v tradícii dnes v krajine najviac rezonuje a práve ona dala vzniknúť aj exoticky pôsobiacim Plamenným vežiam a ďalším podobným svojským architektonickým počinom. Najnovším príkladom je hotel „The Crescent“ (dokončený v roku 2022 na prímorskej promenáde) postavený v tvare ležiaceho pol mesiaca, štátneho znaku krajiny, ktorý má pripomínať turecké a islamské korene Azerbajdžanu.
Samuel Kĺč > foto Samuel Kĺč
Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER marec-apríl 2023