Rio de Janeiro alebo za čo môže omyl námorného kapitána

 

Bolo to už veľmi dávno, keď na striebornom plátne Ginger Rogers a Fred Astair senzačnými tanečnými kreáciami na krídlach obrovského aeroplánu dvíhali z kresiel fascinovaných divákov. Ten film niesol názov Flying down to Rio (Letíme do Ria) a musela uplynúť značná kôpka rokov, aby ma tento čarovne sfarbený celuloidový pásik presvedčil vyraziť za svojím cestovateľským snom. Idem do Ria!

 

V ten večer na rua Siqueira Campos sa akosi rýchlo zotmelo. Ohromné oceľové mračná sa dotýkajú zeme, ženú sa od pobrežia s prívalmi dažďa a poryvmi chladného vetra. Neznesiteľne leje a je len okolo pätnásť stupňov. Kaluže vody na cestách a hrboľatých chodníkoch odrážajú farbu neónov. Hlavu mám ako vo zveráku. Oči pália vo vodopáde zmývajúcom z tváre posledné zvyšky opaľovacieho krému a žalúdok sa búri po majonézovom šaláte a všakovakých tunajších dobrotách. Celá atmosféra nevdojak pripomína pochmúrne jesenné počasie v rodnej Bratislave. Dokonca i reč všade pobehujúcich hlúčikov domácich znie akosi čudne povedome. Kde to vlastne som? Rýchlo uvažujem. No stačí sa pozrieť k oblohe a mám jasno. V opare presýtenom studeným zeleným svetlom reflektorov sa na kopci vysoko nad mestom nejasne črtá postava so široko rozpriahnutými rukami. Sám Ježiš Vykupiteľ sa rozhodol, že v tento večer bude nado mnou držať stráž. Som v Riu…

 

Kráska žiariaca dňom i nocou

Po zdĺhavej vyčerpávajúcej plavbe v prvý deň roku 1502 portugalský námorný kapitán André Goncalves so svojou posádkou vplával do zálivu modrého ako samo nebo. Očarený nádherou okolitého kopcovitého pobrežia porasteného nepreniknuteľným pralesom nedokázal odtrhnúť oči od panorámy, ktorá sa pred ním odhalila. Snáď to bola úmorná horúčava či množstvo nezodpovedaných otázok a pochybností o mieste, kde sa práve ocitol, čo kapitánovi zakalili zmysly ešte skôr, než svojich nedočkavých mužov vyslal z paluby na breh rieky. Nesprávne sa totiž domnieval, že zakotvil v ústí neznámeho veľtoku a nie vo vodách Atlantiku. A keďže bol január, rozhodol sa „rieku“ pomenovať Rio de Janeiro (Januárová rieka). Námorníci sa na pobreží činili a čoskoro tu vyrástla opevnená osada s misiou. A tá sa za štyri a pol storočia zmenila v belostnú metropolu najmodernejšieho charakteru, ktorá sa dnes hrdí prívlastkami „Cidade maravilhosa (Nádherné mesto) či „Miss World“.

Tento univerzálny skvost architektúry stojí nie na brehu pomyselnej rieky, ktorá mu navždy dala meno, ale na pobreží zálivu Guanabara. Na rozdiel od slávneho Freda Astaira som 429 km zo Sao Paula do Ria namiesto aeroplánom zvládol autobusom. Po mnohoprúdovej diaľnici to ide ako po masle. Napokon, čo to už je len za vzdialenosť – pár stovák kilometrov. Veď v tejto krajine možno diaľkové rekordy lámať od nevidím do nevidím hociktorým sveta smerom. Za pochmúrneho počasia sa panoráma mesta, otvárajúca sa za oknom ako list po liste rozčítaného románu, javí akási sivá a všedná. Vari sa len nenapĺňa príslovie „nie je všetko zlato, čo sa blyští“. Nie, rezolútne to odmietam a v pamäti hľadám výroky chvály na toto mesto… Slávna nemecká herečka Marlene Dietrich sa svojho času o ňom vyjadrila takto: „Pozrite sa napríklad na také Rio. To je kráska žiariaca dňom i nocou. Ale naopak Sao Paulo… nuž, Sao Paulo je mesto, kde sa pracuje“. Už vopred sa teda teším na tú ospevovanú krásku čakajúcu na mňa s otvorenou náručou.

Pred dvesto rokmi, 7. mája 1808, sa portugalský kráľ Dom Joao VI. rozhodol utiecť pred napoleonským vojskom a usadiť sa s rodinou i celým svojím kráľovským dvorom (zahŕňal 15.000 ľudí) v brazílskom Riu, ktoré sa od roku 1763 považovalo za hlavné mesto portugalskej kolónie. A namiesto trónneho Lisabonu ho ustanovil za nové hlavné mesto svojej ríše. Z kolónie sa náhle stalo kráľovstvo. Kráľ počas tunajšieho pobytu mesto neustále zveľaďoval – po stránke inštitucionálnej, architektonickej, kultúrnej i politickej a jeho reformy sa stali základnými piliermi rodiacej sa brazílskej štátnosti. Keď Napoleon prestal ohrozovať Európu, Dom Joao VI. sa vrátil do Portugalska a vlády v Brazílii sa ujal jeho syn. Ten však vyhlásil nezávislosť od Portugalska a od októbra 1822 vládol ako brazílsky cisár Dom Pedro I. Po jeho smrti sa ujal vlády jeho syn, Dom Pedro II. a hoci krajinu úspešne viedol k prosperite, nedokázal zabrániť zániku monarchie – v roku 1889 sa Brazília stala republikou. Primát hlavného mesta si Rio potom držalo až do roku 1956, kedy sa Juscelino Kubitschek de Oliveira krátko po uvedení do prezidentského úradu rozhodol presídliť štátne inštitúcie do pustín strednej Brazílie, kde založil nevídané futuristické hlavné mesto krajiny. Ale nepredbiehajme udalosti…

 

V zeleni tropickej vegetácie

Dnešné Rio, druhá najväčšia Brazílska metropola so štrnástimi miliónmi obyvateľov, rodisko najslávnejšieho karnevalu na svete, samby a vôbec nespútanej živelnej voľnosti, nemá konkurenta. Mesto, v ktorom by sa jeho vlhké zadúšajúce ovzdušie dalo do pohárov nalievať, trblietavý „sen“ s prívlastkom najhlučnejšieho svetového konglomerátu, to je súhra náhod vytvorená prírodou a ľudským umom, poprepájaná mrakodrapmi z bieleho mramoru, zlatými plážami, čiernymi bralami a všadeprítomnými pahorkami obrastenými bujnou tropickou vegetáciou. Niet snáď miesta, kde by sa na ich vrcholkoch nemihotala pastelová zmes farieb bedárskych faviel poskladaných z plechu, lepenky či kartónu. Domáci ich nazývajú „morro“ (Sao Joao, Antagalo, Pavao, Pilapu).

Rio ostane navždy späté s menom jeho veľkého rodáka, mága architektúry Oscara Niemeyera. Centrum Carioca a štvrte Lagoa Rodrigo de Freitas, Lapa, Gloria, Cinelandia, Botafogo, Flamengo, Copacabana, Ipanema, Niterói či Tijuca nesú jeho nezmazateľnú pečať. Poslednú z menovaných preslávil predovšetkým najväčší mestský park na svete Floresta da Tijuca – jeho rozloha má údajne 1.900 hektárov a vo svojich zelených tôňach ukrýva aj rozprávkovú rezidenciu geniálneho architekta. Rozdiel medzi Sao Paulom a Riom je obrovský. A to nielen čo sa týka veľkosti či klímy. Ide o mesto akéhosi ležérneho životného optimizmu, takého odlišného od skostnateného konzervativizmu gigantického suseda. Sao Paulo je takpovediac uväznené na náhornej plošine 900 metrov nad morom, obtiahnuté svojím prísnym „kabátom“ zo skla a ocele. Sotva lapá po vzduchu plnom oči páliacich exhalátov, pričom zúfalo hľadá pookriatie v oázach zelene ukrytých v mori betónu. Rio si, naopak, plným priehrštím užíva voľnosť a ozón z množstva parkov a záhrad. Mesto zasiahol stavebný boom v 40. rokoch minulého storočia a s malými prestávkami pretrváva dodnes. Náramné biele mesto je vystavané v koridore tvorenom z jednej strany Atlantickou pobrežnou líniou a z druhej úpätím Brazílskej vysočiny, ktorej štíty tu paradoxne dosahujú najvyššie vrcholy. Topí sa v zeleni tropickej vegetácie a rastie viac do dĺžky, než do šírky. Nemá šachovnicový pôdorys ako Sao Paulo a jeho mnohé krivolaké ulice môžu v prvom momente pôsobiť chaoticky. Kompletné urbanistické celky miznú v údoliach zalesnených kopcov, ráno či k večeru nasiaknutých ružovo zlatistým oparom, a to všetko mestu dodáva pôvab i neopakovateľne čarovný ráz.

Samozrejme, ako každá metropola na svete, aj Rio má svoje problémy. Nedávno sa mu však podarilo vyriešiť patovú situáciu v hromadnej doprave. Na území konglomerátu je evidovaných osem miliónov automobilov, ktoré pravidelne upchávajú mnohoprúdové avenidy a mimoúrovňové križovatky, no vykúpenie neprišlo ani demoláciou veľkých pobrežných brál, ani budovaním nekonečných tunelov v ich útrobách, ale vybudovaním hypermoderného metra. Natíska sa však otázka: Do kedy? Rio navyše stále čaká na vyriešenie oveľa zložitejšej „architektonickej rozprávky“ – kým mestským bezpečnostným silám sa na plážach podaril nastoliť poriadok (mimochodom, všetky pláže v Brazílii sú verejné), v tamojších favelách sa rozhorel skutočný boj o holý život. Medzi dve najväčšie a najnebezpečnejšie patria Babilônia a Rocinha, akési samostatné mini mestá, lepšie povedané prapodivné labyrinty strachu bez zadných vrátok, plné násilia. Pohlcujú všetko a každého a ich chápadlá z vŕškov nad mestom pomaly zasahujú až do jeho samotného jadra. Keďže favely vytvárajú ideálne podhubie pre drogových dílerov, vrahov a prostitúciu, nečudo, že špeciálne elitné policajné jednotky známe ako „Bo Pe“ (nazývané aj Čierne komando), ktoré v nich zabezpečujú poriadok, sú zocelené najťažším výcvikom svojho druhu, aký si dokáže obyčajný smrteľník predstaviť. Noc čo noc v plnom nasadení s pomocou ťažkej bojovej techniky robia vo favelách razie, pričom dochádza k prudkým stretom i stratám na životoch na oboch stranách. Počas týchto vyhrotených šarvátok sa nedá vyhnúť prešľapom. Vôbec nie je neobvyklé, ak v rušných uliciach počuť v nočných hodinách streľbu z kopcov nad mestom. Drogové gangy vo favelách sú dobre organizované, na boj s políciou používajú pechotné zbrane, a preto nečudo čudovať, že ulice pod kopcami, zábavné podniky, reštaurácie, hotely či diskotéky, neraz zívajú prázdnotou.

 

 

Stanislav Zachar › foto Stanislav Zachar

 

Celý článok si prečítate v INTERIER-EXTERIER január-február 2020