Michal Skrak – Radi sa dívame do príbytkov iných

 

Tvár Michala Skraka mnohí z nás dôverne poznajú. Spája sa s pocitom pohody, možnosťou vypiť si konečne svoju obľúbenú kávu alebo čaj, vyložiť si nohy na stôl a nakuknúť do spálne či obývačky neznámych ľudí. Samozrejme, len cez televíznu obrazovku, ale aj to nám stačí, aby sme sa sklonili pred originalitou dizajnérových nápadov a popremýšľali, či aj do nášho bývania nevpustiť nejaký čerstvý vietor… 

 

 

Kontakt s krásou a dizajnom vraj u malých detí prebúdza fantáziu a predstavivosť. Dotklo sa vás „krásno“ už v detstve?

U mňa to nebolo iné, kontakt s dizajnom súvisel tak trochu s povolaním mojej mamy, ktorá bola a ešte stále je architektkou, aj keď už vlastne na dôchodku. Stále s ňou však spolupracujem a trochu ju zamestnávam, myslím si totiž, že ľudí v jej veku treba občas vtiahnuť do pracovného procesu, aby sa nenudili a nepremýšľali nad ťažkosťami, ktoré s touto etapou života prichádzajú. Mama nás vždy viedla ku tvorivosti, prihlásila nás aj na „výtvarku“ do Ľudovej školy umenia a všetci traja bratia sme vďaka nej odmala kreslili.

 

Cesta k architektúre bola u vás teda priama a jasná?

Keď ma prijali na architektúru, pochytili ma zajačie úmysly a chvíľková túžba skúsiť to s herectvom, avšak, našťastie, ma neprijali (smiech). Architektúra ma spočiatku nenadchýnala, zaskočilo ma množstvo matematiky a číselných úkonov, v ktorých som sa v škole vždy strácal. Ťahalo ma to k čomusi kreatívnejšiemu a herectvo sa mi zdalo ako vhodný smer. Nevyšlo to, ale dnes viem, že by som nebol dobrým hercom, s dizajnom si rozumieme viac.

 

Ako ste preklenuli nechuť k číslam a výpočtom?

Tú školu som toľko študoval a študoval, až som ju po siedmich rokoch nedokončil. Dala mi štandardný základ pre budúci život, no udialo sa čosi oveľa zásadnejšie, čo ma nasmerovalo tam, kde som dnes šťastný. Medzitým som sa totiž skamarátil s chalanmi, ktorí študovali produkciu na VŠVU, s mladými filmármi, ktorí pracovali na rôznych videoklipoch a zháňali do svojho tímu scénografa. Oslovili ma, vraj keď už som na tej architektúre, mohol by som im pomôcť, a tým sa začalo jedno veľké obdobie, ktoré trvá už vyše dvadsaťpäť rokov, prakticky až doteraz, hoci už v menšom meradle.

 

Čomu ste sa venovali?

Filmovej a seriálovej scénografii, predovšetkým reklamnej. Začínali sme ale videoklipmi, mali sme totiž kamaráta Taliana, ktorý na Slovensko ťahal talianskych umelcov (Gianna Nannini, Nada), chystali sme klipy aj domácim interpretom, Petrovi Lipovi, Ivanovi Táslerovi… až sa to všetko rozbehlo vo veľkom. Potom kamaráti skočili do profesionálnej filmárskej branže, kde sa začali venovať reklamnej tvorbe. Pred dvadsiatimi rokmi sa reklamy robili ako na bežiacom páse, čo sa odrazilo aj na našom životnom štýle: nonstop sme makali, nadránom vstávali a takmer nespali, doslova sme bývali v ateliéri a bez prestávky nakrúcali. Žili sme hektickú dobu plnú stresu, ale boli sme mladí a pracovný stres a tlak sme oveľa lepšie zvládali… Keď neskôr v reklamnej branži začali chýbať financie a práce bolo stále menej, filmári odrazu využívali lacnejšie služby „kulisárov“ namiesto profi práce dizajnérov. Už vtedy ma však v televízii JOJ dobre poznali a situácia sa vyvinula tak, že potrebovali architekta – dizajnéra do novej relácie, v ktorej sa navrhujú, prerábajú a odovzdávajú interiéry reálnym ľuďom. Ponuku som prijal, hoci spočiatku som si na novú prácu musel zvykať…

 

Na vystupovanie pred kamerou?

Predovšetkým som sa musel „odstrihnúť“ od materiálov ako polystyrén a bukas, ktoré sme používali štandardne pri filmových a seriálových scénach. Tentoraz sme navrhovali interiéry skutočných bytov, kde rozhoduje nielen vizuálna stránka – aby to všetko dobre vyzeralo, ale i praktická – aby bolo bývanie aj funkčné. Mali v ňom bývať, žiť a dobre sa cítiť konkrétni ľudia, a to bol celkom iný level. Samozrejme, zvykať som si musel aj na kamery, na to, že farby v realite fungujú predsa len trochu inak, ako to, čo si pýta kamera: steny musia byť na obraz o čosi tmavšie, aplikujú sa na ne rôzne štruktúry, aby neboli nevýrazné, akoby holé, bytové dekorácie sú členitejšie, celok súvislejší a kompaktnejší – to všetko napomáha, aby výsledný obraz lahodil oku diváka.

 

Zmenili ste bývanie mnohým ľuďom. Ešte stále vás to baví?

Neskutočne, aj keď sa môže na prvý pohľad zdať, že je to stále len o kuchyniach, kúpeľniach, obývačkách a detských izbách. Keď mi nedávno zavolal kamarát, aby sme skúsili navrhnúť zmeny v priestore, kde sa vykonávajú emisné a technické kontroly vozidiel, bol som nadšený. Predsa len, občasná zmena pôsobí ako občerstvenie na dlhej ceste, vždy vám zdvihne náladu a poteší (smiech).

 

Napokon ste spojili dizajn s herectvom, teda oblasti, s ktorými ste koketovali ešte ako chalan…

Áno, celé sa to veľmi príjemne spojilo, hoci tá „herecká“ stránka mi spočiatku prinášala trochu stresu. Zvažoval som, či mi to pôjde a či sa na to hodím, nakrútili sme teda pilotný diel Nového bývania, a ten sa všetkým páčil. Doteraz si však myslím, že nie som klasický showman, ktorý sa len tak postaví pred kameru a na počkanie je spontánny, vtipný a ešte aj pohotový. Aj po troch rokoch ma niečo zaskočí a vtedy musíme klapku zopakovať, navyše sa musím sústrediť na to, že treba rozprávať stručne, vtipne a jednoducho. Keď sa zamotám a vetu príliš rozviniem, divák sa v mojich rečiach stratí…

 

Relácie o bývaní sú momentálne veľmi v kurze. Čo na nich divákov priťahuje?

Často sa na to pýtam ľudí vo svojom okolí, sám som videl asi štyri naše diely, aj preto si rád vypočujem názor iných… Ľudia radi nakúkajú do príbytkov iných, radi sa pozerajú, keď niekto niečo robí, vyrába a vytvára, a pritom sami sedia na gauči s kávou v ruke. Zbožňujú, keď sa z ničoho vytvorí niečo. Je to motivačné a príjemné…

 

Dávajú si aj v bežnom svete ľudia prerábať príbytky na počkanie tak, že vám do rúk vložia kľúče, dôveru a vrátia sa, povedzme, o týždeň do hotového?

Nestáva sa to. Nikdy neskončíme s prerábkou v deň D tak, že položím na sedačku posledný vankúš, upravím kvet v kvetináči, vyrovnám obraz a majiteľ zaklope na dvere. To je možné asi len v televízii, kde realizáciu premeny mám na starosti doslova až do poslednej bodky. V reálnom živote sa prerábky ťahajú nekonečne dlho. Ku koncu ide všetko akosi do stratena, niekedy si chce klient už záclony pozháňať a zavesiť sám a pri záverečnej bodke sa stane, že nezažívam nadšenie, ani žiadne wow! Jednoducho, kvôli časovému sklzu a nečakaným technickým ťažkostiam sa efekt z prekvapenia nedostaví. Málokto si objednával prerábku „na kľúč“ v jeho úplnej neprítomnosti, klienti radi kontrolujú, čo sa u nich doma robí a kam idú ich peniaze.

 

Čo všetko okrem výberu správnych farieb alebo látok je vašou úlohou?

Vždy som najradšej, keď máme na začiatku v rukách prázdny priestor. Premýšľame nad dispozíciou bytu alebo domu, navrhneme a kreujeme návrh šitý pre konkrétneho klienta, ako bude vyzerať kuchyňa, aká sedačka bude v obývačke a kde ju umiestnime, kam dáme umývačku riadu, ale i aký nábytok bude stáť v jednotlivých miestnostiach. Ďalším krokom sú 3D vizualizácie, vďaka ktorým si klienti vedia oveľa lepšie predstaviť, ako bude ich domov vyzerať, ale aj aké materiály a farby použijeme. Následne nastupuje tá zdĺhavejšia časť, realizácia. Niekedy od úplného základu, teda elektriny, vývodov, plánov pre obkladačov, vodárov, murárov, atď. až po kompletné zariadenie interiéru.

 

 

Gabina Weissová › foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v INTERIER-EXTERIER január-február (2020)